Hilux family: Offroad s dětmi přes Irák, Írán a Arménii do Gruzie

Co bylo dřív? Měli jste auto a přemýšleli, kam s ním vyrazit, nebo jste chtěli vzít děti do zemí jako je Irák a Írán a přemýšleli, jak to udělat?

Dana: Aj aj. Mali sme už auto, ale Irán a Irak boli v pláne ešte skôr. Určite však auto ovplyvnilo štýl cestovania a objavovania. Rozhodli sme sa cestovať nie len ako roadtrip, ale pojazdiť aj hory a objavovať nie-turistické miesta týchto krajín i Arménska a Gruzínska.

Jožo: Ako vraví Danka, offroad jasne definoval štýl cestovania. Tak trochu to bol môj sen od detstva – offroad a stany na streche. Ten som si splnil, následne si Danka splnila sen o horách v Gruzínsku. No a do Iraku a Iránu a v podstate na celý Blízky Východ to Danku ťahá neustále, takže v podstate pre nás inak ako cez tieto krajiny cestovať do Gruzínska ani neprichádzalo do úvahy.

Jak se na takovou dovolenou tvářili kluci?

Dana: Chlapci sú zvyknutí na všelijaké naše bláznivé aktivity a „dovolenky“, takže sa tešili na ďalšie dobrodružstvo, aj keď tieto krajiny boli pre nich úplná neznáma.

Jožo: Zo začiatku sa chalani tešili, hlavne na more a hory. Postupne na ceste sa tešili čoraz viac na každé ďalšie dobrodružstvo nového dňa.

Byla to vaše první delší rodinná cesta?

J. + D. : Rok predtým sme cestovali mesiac po Nórsku. Teraz sme šli na dva mesiace, a šli by sme aj dlhšie, keby chlapci nemuseli do školy.

Teď když jste zpátky a rekapitulaci výletu máte za sebou, udělali byste něco jinak?

Dana: Áno, ostali by sme dlhšie. Tento výlet bol taká pecka, že dva mesiace nám boli málo. Určite by sme chceli stráviť viac času v každej krajine a mať pomalšie a pohodovejšie tempo. Deti sa ale museli vrátiť do školy v septembri, takže sme mali ohraničený čas.

Jožo: Áno, pribalil by som zmeták na zametanie prachu z auta a trošku by som sa popasoval s Adblue systémom. A áno, ostali by sme dlhšie, to je bez debaty.

Je to bezpečné, cestovat do takových zemí, a ještě s dětmi? Dostali jste se někdy do situace, že jste se necítili úplně bezpečně?

Dana: Veľa sme v tomto zmysle hľadali informácie o daných miestach kam sme sa chystali. Zháňali sme konkrétne informácie od ľudí, ktorí tam žijú alebo tade práve vtedy cestovali. Snažili sme sa objektívne zhodnotiť akékoľvek nebezpečenstvo, pretože cestovať s deťmi je už o trochu náročnejšie i zodpovednejšie. V tom čase, keď sme tam my cestovali, sme to vyhodnotili ako bezpečné. A bolo to tak. Za celý čas, či v severnom Iraku či Iráne, sme nemali jedinú situáciu, v ktorej by sme sa cítili diskomfortne, nie že v nebezpečenstve. Samozrejme zažili sme rôzne situácie, či už výsluch na hraniciach a rôzne kontroly (raz som už išla po Jožiho, pretože ho držali v policajnej búde na kontrole pridlho), ale to je súčasť miestnej existencie. Situácia v týchto krajinách sa však môže meniť, preto si musí každý cestovateľ pred svojou cestou odsledovať aktuálnu situáciu.

Jožo: Ako hovorí Danka, necítili sme ani strach ani diskomfort ani nebezpečie. Miestni ľudia na nás hľadeli absolútne otvorene a s rešpektom, kdeže sme do ich krajiny prišli s tým najcennejším čo máme – deťmi a rodinou. To sú hodnoty, ktoré sú v týchto krajinách najsilnejšie. Dávali nám to veľmi často najavo, ako si to vážia.

Jaké nejzajímavější setkání jste na cestě zažili?

D. + J. : Joj tých bolo veľa. Napríklad pastieri, ktorí nám doniesli čerstvé mlieko v Iraku, alebo iracký policajt, ktorý nám úžasným spôsobom pomohol prejsť hranice. Raz nás v noci prekvapili iránski motorkári s moslimskými vlajkami v horskom sedle v Iráne. Alebo keď Jožimu triasli pravicou, keď sme sa dostali autom až do base campu vo výške 3680 m v Iráne. Pastieri s puškami proti medveďom, ktorí nám ukazovali cestu na nekonečných úbočiach sopky Azhdahak v Arménsku, keď sme vyčerpaní a hladní už fakt netušili, kade cez more skál, a nikam nevediacich ledva badateľných stôp po kolesách. Či slovenský „neznámy chalan“ z internetu, ktorý nám kúpil nové brzdové platničky v Tbilisi, keď sme ostali bez platničiek v strede Kaukazu v Gruzínsku. Iránske ženy, ktoré nám doniesli celý hrniec večere na pláži pri Kaspickom mori. Alebo keď sme v Gruzínsku v zemi „nikoho“ pozdĺž Azerbajdžanských hraníc v hlbokom mazľavom blate zastavili jediné auto v ten deň, nadšení, že niekoho vidíme, a dnu boli piati vojaci. Keď nás včelár pod najvyšším vrchom Arménska pozval na kávu a ešte nám dal aj ovocie zo svojej záhrady a z kadesi vytiahol najlepší porcelánový servis aký mal.  Alebo keď nás iránsky strážnik pustil do zakázanej zóny (keď odišiel jeho šéf domov) a ešte nám dal na cestu aj melón. Tých stretnutí boli stovky, každý deň nejaké úžasné stretnutie.

Jaké technické věci jste museli před cestou zařizovat? Pojištění, víza, věci kolem auta…?

J. + D. : Áno všetko. Vopred sme vybavovali víza a carnet pre auto do Iránu. Taktiež cestovné poistenie mimo EÚ (to je celkom pikoška, lebo do Iránu vás nikto nechce poistiť, kdeže oficiálne je táto krajina na zozname krajín „vo vojnovom nebezpečenstve“). Potrebujete aj medzinárodné vodičské preukazy. A potom už ďalšie víza, ktoré vybavujete po ceste, napríklad do Irackého Kurdistanu, a poistenie auta, ktoré už kupujete na hraniciach každej krajiny.

Už 21. února budete mít v letenském BIO|OKO o vaší cestě přednášku v rámci Diáky festivalu. Proč by si čtenáři Hedvábné stezky tento večer s Vámi určitě neměli nechat ujít?

Dana: Cestovať po týchto krajinách vám zmení život, alebo aspoň pohľad na život a svet. Zažívali sme neskutočnú dobrotu a srdečnosť miestnych ľudí v Iraku a v Iráne, ale aj v Arménsku a Gruzínsku, hoci v týchto krajinách sa žije oveľa ťažšie ako u nás. Bola to bláznivá jazda, plná šialeného dobrodružstva, spania vonku, offroadov, fantastických hôr, búrok, hladu, smiechu, kríz, srdečných ľudí, úžasných kultúr, a nás dvoch s našimi deťmi a Hildou v strede toho celého. Mali sme len jeden druhého a auto ako náš domov, bezpečie a úkryt, a prostriedok, ktorý nás doviezol naozaj všade, kam sme chceli. Všetko, čo sme vlastnili, sme si viezli so sebou, a v sebe – nekonečnú túžbu objavovať, ktorá nám pomáhala prekonať všetky ťažkosti.

Jožo: Ak sa niekto chystá do týchto končín sveta vlastným autom, určite budeme vedieť dať zopár technických rád a postrehov.

Čtvrtý ročník cestovatelského festivalu Diáky v Biu Oko láká na extrémní dobrodružství. Splněný sen v podobě páté nejvyšší hory světa, prvovýstupy v těch nejdivočejších podmínkách, třináct tisíc kilometrů stopem do Asie a dva měsíce offroad dobrodružství s dětmi na Blízkém Východě. Další sérii dechberoucích příběhů cestovatelů nabídne už čtvrtý ročník Diáky festivalu. Konat se bude ve dnech 20. až 21. února v kině Bio Oko v pražských Holešovicích. 

Zajímalo by mě, jestli u kluků pozorujete nějakou výraznou změnu, která během cesty nebo po cestě nastala?

J. + D. : Určite áno. Úplne sme videli, ako sa im otvárajú predstavy o rôznorodosti života, kultúr a pravidiel. Učili sa veci rešpektovať a objavovať krásu všade. Zároveň sme to poňali trochu aj vzdelávacím smerom, keďže tieto krajiny sú kolískou civilizácií a ukazovali sme im históriu priamo „no dotyk“ ako napríklad najstaršie osídlenie na svete Göbekli Tepe alebo kultúru Perzie, cesty Alexandra Macedónskeho, aktivity Mongolov a podobne. Krásne sme potom neskôr videli ako si veci pamätajú a prinášajú do bežného života, napríklad v škole a škôlke. Rozhodne mala pre nich táto cesta veľký zmysel.

Byli jste svému autu vždycky nadohled? Nebo jste chodili i na delší výlety? A pokud ano, nebáli jste se o něj?

Dana: Chodili sme aj na niekoľko hodinové túry, aj keď s deťmi nie veľmi veľa kilometrov. O auto sme sa nebáli. Keď človek stanuje dva mesiace voľne v krajine, kdekoľvek v lese, na kopci ale i v strede mesta v Iráne, a podobne, prestane sa báť. Popravde je to však v týchto krajinách bezpečnejšie ako niekedy v EU na parkovisku pred nákupným centrom.

Jožo: Navyše v destináciách kde sme sa pohybovali my, teda mimo hlavný turistický main-stream, si ľudia turistov zo zahraničia naozaj vážia. Najsilnejšie sme to cítili práve v Iraku a v Iráne.

Čtyři lidi dva měsíce v jednom autě, míváte někdy ponorku? Pokud se objeví, jak ji řešíte?

J. + D. : Zaujímavé je, že za celé dva mesiace sme nemali jediný krát ponorku. Ponorku máme doma a to už po pár dňoch.

Co plánujete příště?

J. + D. : Tento rok plánujeme Balkán. Už sme naplánovali zopár nevšedných off-miest, tak som si istá, že to bude opäť maxi jízda a dobrodružstvo na plné pecky.

Otázka na závěr směřuje na kluky: Jak se těšíte na další cestu a kam byste chtěli jet, kdyby to mohlo být jakékoli místo na světě?

J. + D. : Haha, chlapci odkazujú, že chcú ísť do Iraku a druhý odpovedá jedným dychom, že aj do Iránu. Myslím, že tieto krajiny sa im veľmi vyryli do pamätí a snáď chalani zahoreli rovnakou vášňou pre dobrodružstvo ako my. Ďalší rok sa nám snáď podarí veľká cesta za dobrodružstvom, držte palce.