HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Jak prožít Afriku? Třeba s batohem na zádech při cestě z Malawi na Zanzibar

Jak prožít Afriku? Třeba s batohem na zádech při cestě z Malawi na Zanzibar

Se mnou je to tak. Rád cestuju. Cestuju sám. Cestuju daleko. Daleko od komerce. Snažím se vidět, co nejvíc za co nejméně. Proto jsem i při cestě z Blantyre v Malawi na tanzanský Zanzibar dal přednost autobusům, lodím a vlastním nohám před letadlem. A byla to dobrá volba!

„Tak ty ideš na Zanzibar? Na kedy máš letenku?“

„Nemám letenku, idem po zemi.“

„Prečo? Veď letenka Ťa nevyjde viac ako 600 dolárov,“ kolega sa nechápavo pozerá.

Vysvetľujem, že patrím k tým, pre ktorých je samotná cesta cieľom, a že svoju 14 dňovú dovolenku by som nepremrhal preletom najkrajšej časti Afriky a mohol spoznať na vlastné nohy.

Pracujem na humanitárnej misii v Blantyre, v  ekonomickom hlavnom meste Malawi a pripadá mi ako fantastický nápad, počas nasledujúcich dvoch týždňov prejsť autobusom, peši, taxíkom, vlakom, loďou postupne 1 800 km na sever, až na ostrov Zanzibar a späť a zažiť pritom čo najviac…

Autobusem do Livingstonie

Nočný autobus spoločnosti AXA je pristavený na čas. O šiestej večer. Autobus sa zapĺňa, má aj sprievodkyňu – mladú černošku, ktorá všetko robí ako prvý raz v živote. Tesne pred odjazdom vyzve cestujúcich k modlitbe, vzadu sa prihlási akýsi reverend a v jazyku Chichewa prednesie modlitbu. K záverečnému „amen“ sa radostne pridávam aj ja, nakoľko je to jediné slovo, ktorému rozumiem.

Autobus vyráža iba s polhodinovým meškaním, plný na prasknutie, ako je v Afrike zvykom. Ľudia sa opierajú jeden o druhého, ich intímna zóna je oveľa menšia ako moja. Som však na to pripravený, a čelom opretý o kovové držadlo sedadla predo mnou sa snažím zaspať. Dvesto krát opakované revúce cédéčko, časté vojenské zátarasy na ceste nad mojím spánkom víťazia.

Malawi je krajina veľkého jazera, pozdĺž ktorého sa strmo týčia náhorné plošiny. Najväčšia z nich je neprístupná Nyika Plateau, rozprestierajúca sa sa vo výške 2 500 metrov nad morom. Z cesty na brehu jazera na ňu vedie strmá cesta s obzvlášť ostrými zákrutami vystavaná misionármi v čase veľkých výprav Dr. Livingstona. Jeho meno nesie aj misia, ktorá je dnes mojim cieľom: Livingstonia.

Pěšky k propasti

Vystupujem z autobusu na rázcestí, beriem na chrbát ruksak a oči mi padnú na starú tabuľu: Livingstonia 15 km. V tieni tabule sedí malá školáčka a na moju otázku kedy pôjde auto smerom hore iba mykne plecom „možno za 2/3 hodiny“. Vzdychnem si, otočím hlavou vpravo vľavo. Do chrbta ma začína páliť odraz ranného slnka v jazere Malawi. Ticho podčiarkujú vrieskajúce cikády. Uťahujem bedrový popruh a šliapem.

Tesne pred poludním, spotený a smädný stojím na okraji priepasti, 900 metrov podo mnou je jazero a okolo mňa dedinka Livingstonia, ktorá vyrástla okolo pôvodnej misie. Dedinka, jej centrálna časť je veľmi osobitá, pekná, čisté tehlové stavby pripomínajú koloniálne Anglicko. Celé popoludnie chodím po okolí, snažím sa nasať atmosféru, navštívim vodopád Manchewe a jaskyňu za ním, v ktorej sa schovávali ľudia pred lovcami otrokov. Vo večernej tme, pri svetle žiarovky na terase si plním žalúdok kuraťom s ryžou s hlavou plnou zážitkov z prvého dňa môjho výletu.

A jak cestuju já?

So mnou je to tak. Rád cestujem. Cestujem sám. Cestujem ďaleko. Ďaleko od komercie. Snažím sa vidieť čo najviac za čo najmenej. Ako každú z mojich ciest, aj túto som si naplánoval do najmenších podrobností: dopravné spoje, vzdialenosti (alebo skôr dopravné časy, lebo v Afrike vzdialenosť klame), bezpečnostná situácia na ceste, všetky okolité vychytávky z veľmi starostlivým vyhýbaním sa turistickým pasciam. To som ja. Moje cesty nie sú pohodlné, netrvajú krátko, ale každá ich sekunda je preplnená podnetmi, pohľadmi ľudí, zvukmi, nečakanými situáciami. Je v tom vždy trochu napätia, ako korenie v polievke. Za žiadnych okolností zbytočne neriskujem. V Afrike to napríklad znamená necestovať v noci a prísť do cieľa cesty po tme.

Na druhý deň skoro ráno som zbehol na pobrežie jazera, stopol autobus na hranice s Tanzániou, peši som prešiel po moste a vo večerných hodinách ma mikrobus vyložil v južnom pašeráckom meste Mbeya. Tento krát som to stihol, svoje veci som vybaľoval v izbe, keď muezín vrieskal modlitbu z ampliónov o piatej poobede. Vrieskal. Doslova. Tanzánia je moslimskou krajinou a zároveň africkou. Žiaden problém, ani pre bieleho kresťana.

Vyšiel som zo svojej ubytovne a na autobusom termináli som si kúpil lístok do Dar Es Salaamu. Ľahko sa to napíše, ale než to urobíte, musíte odraziť doslova útoky agresívnych „nadháňačov“, ktorí sa Vám ponúkajú, že pre Vás zabezpečia tú najlacnejšiu a najlepšiu miestenku na najrýchlejší, najbezpečnejší autobus kam len chcete. Ani nápad. Dovedú Vás k okienku kde zaplatíte najviac, za nepohodlný, pomalý a meškajúci spoj. V skutočnosti je to ľahké. Vyberiete si jednu z 5/6 autobusových spoločností, na ktorýkoľvek ich autobus odchádzajúci každú hodinu. A bez provízie „pomocníkovi“. Po kúpení lístku ste pre okolie už nezaujímavý. A toto je čas, kedy si môžete užiť okolie.

Noční příjezd do Dar Es Salaamu

O piatej ma budí agresívny rev muezína. Do plastového pohárika si dávam rannú dávku ovsených vločiek so sušeným mliekom, zalievam vodou z fľaše a hádžem do seba. Toto je môj cestovateľský vynález: 3 polievkové lyžice ovsených vločiek s 2 polievkovými lyžicami sušeného mlieka (kto bol v Afrike, tak vie, že si môže vybrať značku KLIM alebo NIDO) zaliate jedným dcl kupovanej vody z fľaše. Dobré, lacné, rýchle a bezpečné.

Autobus odišiel na čas. Sedel som vzadu, pohodlne, vedľa WC. WC pred jazdou vysprejovali akým si sprejom. Potom to bolo ešte horšie. Nechýbali africké sitkomy, púšťané dokola v palubnom televízore. Toto všetko plus necelých dvadsať dolárov bola viac ako primeraná cena za 12 hodinovú 650 kilometrovú exkurziu nádhernou krajinou. Samozrejme meškanie a nočný príchod do najnebezpečnejšieho mesta Tanzánie. Všetkých asi čakali príbuzní, lebo než vystúpil bol som na termináli úplne sám. Verte mi, terminál v Dar Es Salaame nie je zrovna v najkrajšej časti mesta a po tme tam je ľudoprázdno. Pôvodný peší presun do ubytovne YMCA som preto prehodnotil a stopol prvého taxíka. Zajtra ma čaká Zanzibar – ostrov korenia, vanilky, kokosových paliem a bielych pláží.

Konečně Zanzibar

Na ostrov Zanzibar sa dá dostať loďou, ak človek nechce preletieť tých 50 kilometrov lietadlom. Lode jazdia často, ich rýchlosť, bezpečnosť a komfort sú rôzne. V túžbe za dobrodružstvom som si vybral palubu nákladnej lode. Loď mala odplávať na poludnie. V skutočnosti nás pustili na palubu 12:10. Potom sme ešte dve hodiny sledovali ako ručne na loď nakladajú vrecia múky. Ďalší a ďalší kamión plný múky. Z niekoľkými stovkami mojich spolupasažierov to ani nepohlo, za všetko hovoril výjav, ktorý som mal možnosť neveriacky sledovať: Masaj v tradičnom červenom oblečení s oštepom a štítom sediaci na sude s pivom telefonujúc mobilným telefónom….

Loď mala doraziť na Zanzibar večer o šiestej. Vyplávala však o tretej poobede a v kamennom meste sme vystupovali pol hodinu pred polnocou (áno, ďalší neskorý večerný príhod). Nakoniec z toho bol útek po bočnom rebríku z lode, ešte pred oficiálnym vylodením, výborná večera v prístavnej reštaurácii, jazda nočným taxíkom a ubytovanie za mestom v blízkosti rozostavaného domu, ktorý sa majitelia rozhodli rekonštruovať pri mesačnom svite, práve keď som zatváral oči.

Ďalšie tri dni na Zanzibare boli ako z katalógu. Býval som v centre Stone Town plného starých arabských uličiek, drevených a kovaných brán, plochých striech, mešít, trhov, vôní … Muezín päť krát denne, zjednávanie cien, vôňa mora. Namiesto predražených klimatizovaných turistických minibusov som precestoval ostrov vzduchom vetranými dala-dala. Na boso som sa poprechádzal po bielom piesku východných pláží ostrova, ochutnal som slanosť vody tyrkysového indického oceánu a dlho do noci som si na streche hostela Flamingo vymieňal zážitky s backpackermi. Na Zanzibar sa ešte určite vrátim…

Hippies město Nkhata Bay a jezero Malawi

Vlak mykne a ja narážam rukou do steny kupé, budím sa. Vlak strojí v malej stanici. Sadám si na posteľ a pozerám na hodinky, 8:30 ráno. Spal som takmer 12 hodín. Cestujem vo vlaku z Dar Es Salaamu do mesta Mbeya. Prvou triedou. V spacom kupé. Pod prvou triedou a spacím kupé si treba predstaviť niečo medzi 2 a 3 triedou slovenských železníc. Sprievodca je však neuveriteľne milý, každú chvíľu sa pýta, či niečo nepotrebujem, či nie som hladný. Dá sa objednať prekvapujúco veľa druhov jedál.

Po prespaní v meste Mbeya a spiatočnej ceste cez hranice som sa nasledujúci podvečer (inak za tmy) zatúlal do malého mesta s hipy atmosférou Nkhata Bay na brehu jazera Malawi. Jazero Malawi sa nazýva jazerom hviezd „Lake of stars“ a tento názov je viac ako priliehavý. V noci Vám nad hlavou svietia milióny hviezd, ktoré sa navyše odrážajú v nehybnej hladine jazera.

Ubytoval som sa v backpackerskom raji Maioka Village. Rovno na brehu. A potom dva dni a dva večeri som si užíval uvoľnenú atmosféru, kúpal som sa v jazere, večer som pozoroval prichádzajúcich a odchádzajúcich ľudí v bare, osobitne „prázdninových turistov“: bielych, slnkom spálených, nevyprofilovaných, odtrhnutých z reťaze, ledva dospelých študentov zo západnej Európy a Južnej Afriky. Každý skúsený cestovateľ ich pozná z diaľky. Machrujú každý svojim spôsobom. Svoju neistotu sa snažia zakryť navodzovaním pocitu, že pre nich je všetko normálne, všetko videli. Dajú si dve pivá a hlučne pred miestnymi dievčatami ukazujú, že „majú na to“. Prvý krát nesmelo skúsia vodnú vajku, prví krát sa opijú, či iným spôsobom minú rodičovské peniaze.

Ich opakom sú skúsení cestovatelia, či pracovníci humanitárnych organizácií, ktorých cítite, keď prídu do miestnosti aj bez toho, aby ste ich videli. Ich skúsenosti sú priam napísané na ich výzore a vždy sa pristihnem pri dlhých rozhovoroch s nimi, že k nim cítim neuveriteľnú úctu, závisť a lačne nasávam ich skúsenosti.

Lodí po jezeře Malawi

V koloniálnych časoch postavili Briti dve veľké lode určené na prepravu osôb aj nákladu a po kúskoch ich dopravili do Malawi. Tam ich na jazere poskladali a od vtedy lode brázdili ako jediné plavidlá 500 kilometrov dlhé jazero. Menšia z nich Mtendere sa potopila jednej noci za búrky za do dnes nevysvetlených okolností. Väčšia z nich Illala do dnes brázdi vody jazera. Je jediným veľkým plavidlom na jazere a dôležitým dopravným prostriedkom pre celé pobrežie jazera. Cesta z južného prístavu Monkey Bay na sever a späť trvá týždeň, pričom loď kotví v mnohých prístavoch, ktoré sa stávajú svedkami chaotického vykladania a nakladania tovaru a vystupovania a nastupovania pasažierov. Bieli pasažieri zvyčajne užívajú hornú palubu prvej triedy, ktorá je akoby vystrihnutá z francúzskych romantických filmov. Domáci sa tlačia v tretej triede podpalubia.

Ja som si doprial dvojdňovú plavbu. A dobre som urobil. Ťažko opísať ten chaos pri nastupovaní na loď, pri preprave záchrannými člnmi na pevninu a späť, ťažko opísať ten pocit slobody, keď sa loď blížila k brehom Mozambiku, kde zo zelene vystupovali ruiny starého portugalského kostola. Keď človek sedel na drevenej palube a sledoval čajky, ktoré krúžili okolo, vrhali sa do vody a škriekali … Pripadalo mi neuveriteľné, že takýto zážitok bolo možné zažiť za pár dolárov, bez turistov, bez cestovky. Na tej hornej palube som si dokonca mohol postaviť stan a vyspať sa v ňom.

Jedna z ciest – ani malá, ani veľká, ani prvá, ani posledná. Áno, pôjdem opäť. Ešte neviem presne kam, ale nieco podobne mozete zazit aj s CK Dream Africa uz buduci rok J a už teraz sa neviem dočkať.

Autor Jaroslav Blicha je dobrodruh, který procestoval kus světa. Při své první návštěvě Afriky ho tento kontinent okouzlil natolik, že se do něj od té doby neustále vrací. Aby spojil příjemné s užitečným, založil cestovní kancelář Dream Africa, díky které může i ostatním umožnit, aby si z Afriky odvezli tak skvělé vzpomínky jako on

Dream Africa

Cestovní kancelář Dream Africa
umožňuje poznat cestovatelům Afriku takovou, jaká doopravdy je – nefalšovanou, autentickou, divokou, romantickou. Se zkušenými průvodci můžete zažít, jak žijí místní domorodé kmeny, potkat se s lidmi, kteří možná ještě nikdy neviděli bělocha, prohlédnout si krásnou přírodu bez davů turistů a zažít to, o čem se v prvodcích nepíše. Více informací najdete na www.dreamafrica.eu.

Zkušenosti čtenářů

David

Jezero Malawi jsem viděl jen z Tanzánské strany (v Matemě) a opravdu moc hezké. Vlnobití jako na moři.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář: