HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Irak očami prešovských stavbárov

Irak očami prešovských stavbárov

Bývalý veľký stavebný podnik Pozemné stavby v Prešove vo svojom najväčšom rozkvete si získal renomé a v  tomto duchu uspel aj v medzinárodnom tendri spolu s podnikmi Inžinierske stavby Košice a Vodohospodárske stavby Bratislava. Vybrali ich ako konzorcium pre realizáciu stavby v  pre nás exotickej krajine Blízkeho Východu – v Iraku.

Projekt AG 3-4

Boli to netradičné práce v komplikovanom teréne a na dôvažok ešte v krajine, kde zúrila fanatická náboženská vojna. Išlo o projekt AG 3-4, pričom písmená AG označovali miesto staveniska 40 kilometrov západne od hlavného mesta Bagdad, neďaleko osady Abu-Ghraib.

Predmetom prác bola úprava územia medzi riekami Eufrat a Tigris, na ktorom bola veľká a suchá púšť, neexistovala zeleň, piesok sa premiešaval so stvrdnutou kôrou zeme, ani stopy po existencii vody, soľ premáha akýkoľvek život v pôde. A k tomu neznesiteľné horúčavy,pohybujúce sa pravidelne na úrovni 50 stupňov Celzia.

Raj na zemi

Pritom toto územie tvorilo kedysi raj na zemi s bohatou vegetáciou, s vysokou úrodnosťou a s najvyspelejšou kultúrou na svete. Mnohé historické pamiatky sa tisícročiami ocitli pod haldami piesku a archeológovia sa pokúšajú ich tajomstvá sústavne odhaľovať. Ruiny starobylého Babylonu, ale aj zikurrat v Ure, či pamiatky v Ninive veľa napovedajú o tejto zašlej sláve predkov.

Žiaľ, to, čo nezničil zub času, alebo čo zasypali haldy piesku a čo sa dá ešte ľudským umom a rukami archeológov znovu objaviť a zachrániť, to dnes zničila ľudská zloba naveky. Nezmyselné vojny, či to už boli spomínané konflikty medzi Iránom a Irakom, ktorú Saddám Husajn začal v roku 1980, alebo vojna medzi Kuvajtom a Irakom vyprovokovanú Irakom, vedená USA pod známym názvom Púštna búrka či terajší vojnový konflikt – tie všetky ničili pamiatky jednej z najstarších kultúr sveta.

Krajina s bohatou minulosťou

Irak je krajina, ležiaca na severovýchode Arabského polostrova ako jeho veľmi významná časť.Medzi riekami Eufrat a Tigris zaberá plochu viac ako 435-tisíc kilometrov štvorcových.Na severe hraničí s Tureckom, na západe so Sýriou a Jordánskom, na juhu so Saudskou Arábiou a Kuvajtom a na východe s Iránom.

Rieky Eufrat v celkovej dĺžke 2300 kilometrov a Tigris, dlhý 1718 kilometrov, tečú zo severu na juh a vyvierajú vo vrchoch Arménie a Anatólie. Neskôr sa na juhu krajiny spájajú do jedného veľtoku a pod spoločným menom Shatt–Al–Arab, neďaleko Basry, ústia do Perzského zálivu. V tom čase, keď sme tam stavali žilo v krajine necelých 20 miliónov ľudí. Politicky bola táto krajina prezidentskou republikou s vládou jednej strany. Prevažnú časť obyvateľstva tvorili šiítski moslimovia -asi 65 percent, okrem nich tu žilo necelých 35 percent sunitských moslimov.

Kto niečo o Iraku prečítal, počul, alebo ho navštívil, iste vie, že je to krajina s bohatou minulosťou, ktorú v jej počiatkoch písala najmä babylonská a asýrska kultúra. Nachádzajú sa tu mnohé zo svedkov dávnej minulosti, sem patrí 10 000 archeologických vykopávok, svedčiacich o existencii civilizácií zachádzajúcich až do doby kamennej, teda z dôb spred viac ako stotisíc rokov. Je známe, že dolnú Mezopotámiu, teda oblasť spomínaných riek, obrábali už 5000 rokov pred naším letopočtom.

Z tejto zeme pochádzajú aj povesti a rozprávky o Tisíc a jednej noci, ktoré rozprávala Šeherezáda svojmu manželovi. Veľa pamiatok možno vidieť v samotnom Bagdade, ale nik by nemal vynechať návštevu Babylonu, ležiaceho 90kilometrov južne od hlavného mesta. Legendou je najmä popis známej veže, ktorú dnes možnovidieť užlen zobrazenú v múzeu. V teréne sú iba stopy základov, kde stála. Ale tých skvostov minulosti vidieť skoro všade,či je to Kerbala, Ninive, Ukhadir, Samara alebo Hatra či Ur.

Znovuzúrodnenie bývalej Mezopotámie

Irak – to nie je len história, to je aj rozporuplná krajina v dvadsiatom storočí, ktorá sa postavila na čelo štátov s veľkým bohatstvom čierneho zlata – ropy. Zásoby, objavené už v roku 1926, patria k najväčším na svete a až do vojny v Perzskom zálive tvorili viac ako 50 percent zisku jej hospodárstva.

Iracká vláda sa za pomoci ropného kapitálu pokúšala o znovuzúrodnenie bývalej Mezopotámie, a tak sa zrodil grandiózny projekt zahrňujúci niekoľko tisícok hektárov medzi spomínanými veľriekami.

Na túto prácu, náročnú na techniku, ale aj na psychiku a schopnosť jej zvládnutia pracovnými silami, sa v medzinárodnom tendri prihlásilo viacero krajín z celého sveta. Zišli sa tu stavbári a projektanti z ďalekej Brazílie, Pakistanu, Thajska a Južnej Kórey, ale aj stavbári z Európy, najmä Taliani, Juhoslovania, Holanďania – a medzi nimi aj my zo Slovenska. Bola to úspešná a nezaplatiteľná skúsenosť pracovať po boku takých svetových a renomovaných stavebných firiem najmä preto, že nám chýbali skúsenosti, a ani vybavenosť podnikov nedosahovala ich úroveň. Všetko sme museli budovať za pochodu.

Obsahom tendru bolo vybudovanie odvodňovacích kanálov, ktorými sa mala odviesť do Tigrisu slaná voda z pôdy – a naopak, novovybudovanými závlahovými kanálmi priviesť späť sladká voda z Eufratu. Na záver sa vykonala úprava terénov a postavenie drobnej siete melioračných drénov pre zavlažovanie a zúrodnenie polí. K tomu, samozrejme, patrili nové cesty, včítane poľných, tie delili jednotlivé melioračné celky a umožnili prístup k nim. Nechýbalo ani množstvo mostov a mnoho iných príslušných objektov.

Terén rovný ako stôl

Najprv sa muselo začať s rekonštrukciou starých „odvodňovačov“ – tých, čo ešte poznali predošlé historické časy. Celý tento projektinvestorsky a projekčne riadila holandská firma NEDECO. Naša spoločná úloha znela: zúrodniť 12 000hektárov ladom ležiacej pôdy. Išlo o veľmi náročné zadanie v tak extrémnom prostredí, kde teploty sa točili okolo 50 stupňov Celzia.

Okrem toho terén rovný ako stôl, nebolo vidieť konca, minimálne spády, čo v tomto projekte znamenalo dosahovať veľkú presnosť pri meraní, lebo iba tak sa dostavil konečný efekt, aby voda, aj keď pomaly, ale predsa tiekla. Použitie výpočtovej techniky, laserových meracích zariadení zabudovaných aj na najmodernejších strojoch pre zemné práce sa stali nevyhnutnými.

Tie stroje museli mať špičkovú úroveň, a tak sa v našich zostavách objavili značky z USA, Japonska, Nemecka a iných krajín. Na stavbe premávali Caterpiláry, Dynapacy, Komatsa i iné a medzi nimi aj niečo z domácej proveniencie, ako boli hydraulické stroje na úpravu svahov, bagre, ale aj nákladné vozidlá Tatry. Poliaci nám zapožičali špeciálne zhotovený prístroj na úpravu profilu kanálov Rahco. Išlo vlastne o akýsi robot, ovládaný počítačovou technikou, kde s presnosťou pol centimetra upravoval niveletu terénu. Bolo radosť pozerať sa na jeho prácu, a najmä na výsledok. Všetko ostávalo za ním, akoby sme to narysovali na stole v kancelárii. Veď to aj muselo tak byť, malé spády iné ani neumožňovali.

Drenážne práce, teda drobné odvodňovacie kanáliky, zhotovoval ďalší plnoautomatický stroj Bard Holand, sám si vykopal ryhu a upravil ju, na dno položil 20-centimetrovú podkladnú vrstvu štrku, na ňu flexibilné potrubie, zvinuté na prívesnom bubne a pokryl ho samonivelizujúc ďalším štrkom. Po ňom už iba buldozéry vykonali konečný zásyp. Pri tom všetkom nám pomáhalavýpočtová technika a lasery. Počítače a meracie prístroje sme mali od firmy Pacard, včítane softwaru. Rád by som ocenil adaptabilitu našich ľudí, rýchlo sa prispôsobili novým podmienkam a zvládali náročný, doma nepoznaný proces riadenia stavby.

Budovanie kempu

Aby sme vôbec mohli na stavbe existovať, musel sa najprv vybudovať ubytovací a prevádzkový kemp pre skoro 500 ľudí, ktorých sme letecky prepravovali raz ročne na stavbu. Pozostával z drevených barakov od firmy Drevina Turany. Do jeho zostavy patrili ubytovacie pavilóny, kancelárie, spoločenské miestnosti, kuchyňa s jedálňou a ostatné obslužné objekty.

Stravu nám pripravovali vlastníkuchári. Nechýbali ani lekári, jednoducho povedané – všetko potrebné na stavbe pochádzalo z domova. Iba pomocné pracovné sily, najmä z ekonomického dôvodu, vedenie stavby najímalo z Thajska. Pri popisovaní nášho kempu nedá mi neopísať príhodu, ktorá sa stala na samom začiatku.

Prípravné práce pred podpísaním kontraktu mali zdĺhavý a komplikovaný priebeh. Bolo to preto, lebo chýbali skúsenosti. Konzorcium tvorili tri firmy, a tie doterazpod jednou strechou spolu nepracovali. Každá z nich mala svoje predstavy o tom, čo bude robiť, koľko a akých ľudí kto dá. Kontrakt sa podpísal a začal neúprosne plynúť čas. A jedna z prvých úloh bolo vybudovanie kempu. Ale z čoho? Táto úloha pripadla našej firme. K tomu sme museli zaistiť množstvo vyhovujúcich a ľahko prepraviteľných barakov, na Slovensku však v tom čase nevedela žiadna firma toto splniť. Čo teraz,ako problém riešiť?

Denno-denne mi to vírilo hlavou, ani spávať som nemohol. A tak, ako to obyčajne býva, aj teraz pomohla náhoda. Raz pri jednej z mojich tradičných túr v okolitých lesoch, na trase Kvašná voda – Kalvária,prichádzajúc k osade „U Priščákov“ zrazu vidím môjho priateľa s manželkou, pracujúcich na záhrade. Išlo o už nebohého Janka Priščáka, oslovil som ho ešte skrytý za stromami :

– Ahoj, Janko!

– Kto je to?- znela jeho odpoveď. Podľa hlasu ma nespoznal a vidieť ma tiež nemohol. Keď som podišiel bližšie, privítali sme sa srdečne.

– Čo,Františku? Nepracuješ, dal si sa na turistiku ?

– Ak mám voľno, rád idem na túru, ventilujem svoj mozog a nútim trochu pracovať aj svalstvo.

– No, to je dobré, ale vidím ti na očiach, že máš starosti apracuješ aj teraz. Trápi ťa niečo?

– Janko, mám taký dojem, ženáhody existujú. Ty šéfuješ toho času Drevine v Turanoch ?

– Áno – máš snáď nejakú prácu pre nás? Lebo dávam tú fabriku do poriadku a nemáme odbyt.

– Celé dni zápasím s problémom, kde zohnať taký počet drevených barakov pre ubytovanie 500pracovníkov, ktoré musia byť ako skladačka na prevoz do  Iraku. Iste pochopíš, že ak by sme prepravovali baraky skompletované, na jeden kamión naložíme iba jeden. Preto musíme voziť iba panely a tie na stavbe poskladať. Tak ušetrímeprepravné náklady až trojnásobne.

Na druhý týždeň som navštívil Janka v Turanoch, aby sme riešili veci za horúca. Výroba spomínaných drevostavieb u nich bola v konečnom štádiu vývoja. Išlo teraz o to, akozakomponovať do ukončovacích prác naše požiadavky na parametre v Iraku, kde sú úplne iné klimatické podmienky. Technicky sme si všetko pomerne rýchlo vydiskutovali. Problém nastal, keď prišli na pretras termíny dodávok. Žiadali sme, pod tlakom podpísaného kontraktu, započať expedíciu najneskôr o mesiac a do ďalšieho mesiaca ju ukončiť.

Rokovania zastali, pracovníci ich firmy sa vzpriečili, že táto požiadavka je totálne nereálna, že začať s výrobounie je možné skôr ako o tri mesiace, že…že…že. Jano bol „pruďas“ a nekompromisný voči akýmkoľvek diskusiám. Nikoho nepripustil k slovu a presadzoval svoje názory, niekedy aj mne nie celkom vyhovujúco. Zrejme si viac ako pomoc priateľovi uvedomil výhodnosť zákazky, ktorá mu padla z neba.

– Vážení, výrobu zahájime do mesiaca, o tom nechcem počuť ani slovo a zákazníkovi pripravíme polovicu do 45 dní na expedíciu. Kto si myslí niečo iné, môže okamžite opustiť miestnosť.

– Súdruh riaditeľ,pokúšal sa vecne argumentovať šéf vývoja, sú tu nové podmienky, a tie musíme zapracovať….

– Povedal som,rázne ukončil snahu o diskusiu.

Riaditeľ slovo dodržal, aj keď medzitým prepustil niekoľkých pracovníkov – tých mi síce bolo ľúto, ale na druhej strane som vyslovil spokojnosť s vyriešením problému. Na stavbe sa pracovalo na plné obrátky, dodávky barakov prepravovali kolóny kamiónov cez Maďarsko, Juhosláviu, Grécko a Turecko. Najmä v posledne menovanej krajine sme mali problémy s políciou – lepšie povedané naši vodiči – lebo tureckí ozbrojenci boli úplatní, vymýšľali priestupky. Niekedy to vyriešili cigarety alebo pivo, inokedy pomohla iba tvrdá mena.

Návšteva u Araba

Náš predvoj – zememerači, niekoľko pomocných robotníkov a nezbytný počet vedúcich – býval provizórne v podnájme priamo v Bagdade. Kemp však rástol ako z vody, a tak sme postupne všetkých nasťahovali priamo na stavenisko do jednoposchodových drevených barakov so zabudovanou klimatizáciou. K dispozícii bol aj spoločenský objekt, jedáleň i vlastná predajňa tovarov dovážaných z domova i nakupovaných v Bagdade. Nechýbaliihriská na volejbal, tenis a tiež bazén.

Pozemok, na ktorom sme to všetko postavili patril súkromníkovi, miestnemu Arabovi. Pri jednej z mojich inšpekčných ciest som ho v doprovode našich zástupcov navštívil s fľašou koňaku, niekoľkých našich pív a upomienkových predmetov. Majiteľ býval v jednom z  typických domov, vymurovanomz  hlinených tehál na slnku usušených. Bol natrený na bielo a v stenách bizarne pôsobili rozmerom i počtom malé osadené okná. Takto dimenzované chránili obyvateľov pred silným slnkom.

– Baj baj, mistr dajrektr – vítal ma statný, asi štyridsaťročný chlap v bielom kaftane, flegmaticky postávajúci pod strieškou pred svojím domom, chrániac sa tak pred slnkom. Komunikovali sme pomocou tlmočníka, lebo ja anglicky neviem a ináč ako arabsky a anglicky zas nevedel on. Srdečne sme si vymenili niekoľko úvodných informačných viet, povedali si o našom vzťahu v súvislosti s prenajímacou zmluvou a mohlo sa prikročiť k debate o všeličom možnom. Poznamenal, že on našu krajinu pozná, čo ma prekvapilo. Ihneď to aj zdokumentoval, ukazujúc mi pištoľ vyrobenú v Zbrojovke Brno.

– Very, very good, – poznamenal, ukazujúc túto nebezpečnú hračku. Ja som mu aj napriek tomu, že sa u nich veľmi nepije, ponúkol spomínaný alkohol. Neodmietol, len nás pozval do domu, zatiahol všetky záclony a až potom nalieval do pohárikov so slovami:

– Teraz už Alah nevidí.

Po zvládnutí dvoch štamperlíkov sme pokračovali v rozhovore vonku na lavici pod prístreškom, chrániac sa tak pred priamymi lúčmi slnka – teplomer ukazoval v tieni 48 stupňov. Náš hostiteľ zrazu vstal, zobral stvrdnutú, slnkom spečenú hrudku zeme a celou silou ju hodil do chrbta žene zahalenej v čiernej burke, okopávajúcej vysušenú zem. Príčinou bol fakt, že žena prerušila prácu, vyrovnávajúc si ohnutú chrbticu. Spomínanou ženou bola jeho manželka. Pokorne sa ohla a pokračovala v tej horúčave v okopávaní. Aj keď smeo podradenosti žien v tomto arabskom svete veľa počuli, šokovalo nás to. Žena je tovar ako každý iný. Je slúžkou muža, všemocného tvora.

Pitný režim

Po príchode na stavbu ma informovali o všetkom, čo sa na nej deje, čo je nové a aké majútoho času problémy. Denno-denne prebiehali porady s vedením stavby, s jednotlivými partnerskými organizáciami a investormi, rokovali sme s veľvyslanectvom, obchodným zastupiteľstvom a nevynechali sme ani stretnutia s našimi pracujúcimi. Prešiel som celú stavbu a konštatoval, že sú tu tvrdé podmienky a vysoké zárobky si všetci zaslúžia, napriek rečiam domácich neprajníkov.

Informovali ma o pitnom režime na stavbe a ako sa ľudia vysporadúvajú s  nesmiernymi teplotami,ako si zvykli v tejto púšti pri ročnom odlúčení od rodín a známych. Po večeroch sme s pracovníkmi analyzovali všetky podobné témy. Vyslovovali spokojnosť s vybudovaním bazénu v kempe, kde sa chodia osviežiť, ocenili dovoz filmov, čo im po večeroch premietali v prírodnom kine, mali radosť z  tenisových kurtov. Ale napriek týmto pozitívam mali aj kritické pripomienky na adresu vedenia stavby, nešetrili ani nás doma. Vytýkali najmä pomalú reakciu na ich požiadavky.

Vodu, ako mi vysvetlili, berú z otvoreného kanála, ktorý tečie okolo kempu a cez filtračnú a čistiacu stanicu ju používajú na pitie i varenie. Lekári informovali, že každý deň trikrát odoberajú vzorky, a tie vyhodnocujú. Doteraz nevznikla žiadna epidémia -aj napriek tomu, že pri prezeraní spomínaného kanála som videl, ako v ňom leží zdochnutá krava. Čistiaca a filtračná stanica kanadskej výroby je dokonalá, dobre sme si vybrali, aj keď to nebola najlacnejšia kúpa.

S horúčavami sme sa vysporiadali upravenou pracovnou dobou od 6.00 do 10.00 a od 16.00 do 22.00 hod. Prestávka bola v období najväčších horúčav. Voľný deň je piatok, ako u nás nedeľa. Okrem toho mali pracujúci v teréne so sebou dve desať- i viaclitrové termosky s chladnou vodou. Do jednej z nich namáčali turbany,tie si omotávali okolo hlavy a v druhej mali slanú vodu na pitie.

Ráno dostávali k jedlu povinne slané pilulky – to všetko preto, lebo následkom vysokých teplôt dochádzalo k odsoľovaniu organizmu, a ten sa dostane pri väčšom úbytku soli až do kómy.

Návšteva Babylonu

Zažil som to na vlastnej koži, keď sme s vedúcim kempu v rámci voľna jeden piatok navštívili ruiny Babylonu. Jeho hrubé múry z nepálených tehál a visuté záhrady sa stali jedným zo siedmich divov sveta. Bola to nezabudnuteľná návšteva dávnej histórie, ktorá sa najviac preslávila počas panovania kráľa Nabuchadnezara, vtedy sa Babylon – po babylonsky Bab–ili znamená Božia brána – stal najväčším a najkrajším mestom svojej doby.

Na prehliadku sa vstupuje cez novopostavenú Ishtarinu bránu obloženú modrou mozaikou. Všade na rozvalinách vidieť reliéfy s levom, symbolom tejto jednej zo starších civilizácií sveta. Medzi tým, čo archeológovia vyhrabali spod pieskových násypov môže človek blúdiť nekonečné hodiny, ak mu to horúčavy dovolia. Tak môžete prechádzať po ulici procesií, uvidieť 6000-ročnú asfaltovú cestu -dodnes v neporušenom stave – ale zbytočne by ste hľadali stopy po známej Babylonskej veži. Nezachovalo sa z nej nič, vieme iba, že mala sedem stupňov a bola asi 80 metrov vysoká.

S pietou som vstrebával túto neopakujúcu sa možnosť stretnúť sa s  tak dávnou minulosťou. Horúci vzduch po dvoch hodinách spôsobil, že mi začalo vysýchať v hrdle a pred očami sa tvorili kruhy. Organizmus mal tendenciu kolabovať. Našťastie, v aute bola vždy prítomná termoska so studenou slanou vodou, naša záchrana.

Ponorková choroba

Na stavbe sa udomácnila tzv. ponorková choroba, t.j. choroba, ktorá napádala ako mor ľudí žijúcich rok spolu v jednej izbe od pondelka do nedele a mesiac za mesiacom celý rok. Stále stretávať iba tých istých ľudí, denný program bez obmeny, niektoré filmy pozrieť aj päť-, šesťkrát, v televízii od rána do večera Husajn v rôznom prevedení – to všetko zle pôsobilo na psychiku ľudí.

K tomu sa pridala odlúčenosť od rodiny, neblaho pôsobilo horúce slnko, všadeprítomné haldy piesku  nedali oku možnosť vidieť niečo iné. Z tejto nebezpečnej choroby niet úniku. Ona zapríčinila, že jeden náš pracovník to nevydržal a spáchal samovraždu.

Mnohí spomínali dlhú dobu čakania na listy od rodín. Telefonicky zistili, že ich cesta k nim trvá viac ako mesiac. Navštívil som preto nášho veľvyslanca. Malý korpulentný a žoviálny diplomat, akých zrejme bolo v jednotlivých krajinách viac, ma po polhodine čakania napriek tomu, že nemal u seba nikoho, prijal aj s mojimi kolegami. Zrejme si chcel aj takto budovať vážnosť svojho úradu.

– Vítajte, soudruzi, na území našeho státu a zároveň v daleké cizině. Jaká byla cesta?

– Ďakujeme za privítanie, súdruh veľvyslanec, – začal som dopĺňať oficiality – bolo to dosť divoké, veď viete, že kvôli vojnesme museli letieť cez Kuvajt.

– Jo, to znám, je to teď poněkud komplikovanější, ale co se dá dělat? A co vás vede ke mně? – išiel hneď in medias res. Nedáte si skleničku whisky?

Neodmietli sme občerstvenie, aj keď zo spomínaného pohárika alkoholu sa vplyvom veľkého množstva ľadu stala zafarbená voda, bol to „škót“ – ten náš zástupca v cudzine. Vysvetlili sme mu, aká je situácia na stavbe, čo a ako sa doteraz podarilo realizovať a informáciu dostal aj o tom, ako ľudia šomrú na neskorú dodávku listov od rodín. Požiadal som ho o pomoc.

– No jo, – zareagoval na túto požiadavku – to víte, soudruzi, teď je tady v Iraku mnoho firem s několika tisíci lidí,mám na stole nespočetné kopy dopisů a já zase tolik času nemám, abych ječetl pořád. Tak si nějakej ten čas musejí posečkat.

– To snáď nie, súdruh veľvyslanec, to nemožno akceptovať! A prosím vás, prečo tú kopu listov vôbec čítate, veď sú to správy od rodín? Dôrazne žiadam, aby ste urobili v tejto veci radikálnu nápravu, aby nám na stavbe nevypukla revolta. To iste ani vy, ani my nepotrebujeme!

Vidíte, čo všetko lomcovalo našou diplomaciou v zahraničí? Ako je to dnes, to už neviem. Náprava nastala, sám veľvyslanec sa zúčastnil na schôdzi priamo na stavbe, ktorú sme zvolali na jeho pokyn. Po divokej diskusii si nemohol sťažovať na nedostatok kritiky na jeho prácu. Ale hlavne, že sa výsledok dostavil.

Kamaráti z delegácie

Náš kontrakt sme realizovali v období, kedy medzi Iránom a Irakom zúrila nezmyselná vojna vyvolaná náboženským fanatizmom. Lietalo sa preto cez Kuvajt, ČSA z týchto dôvodov priamu linku do Bagdadu zrušili. Let sa predlžoval a náklady na prepravu rástli. Na inšpekčnú cestu spolu s nami leteli zástupcovia Strojexportu. V delegácii boli okrem mňa a riaditeľov dvoch spolupracujúcich podnikov ešte Pepo Kotval, riaditeľ obchodnej skupiny STEX-u a jeho zástupca v Iraku Jirko Šimáně.

S obidvoma som sa skamarátil a dlhodobo veľmi dobre spolupracoval. Jirko sa po revolúcii stal úspešným podnikateľom, dnes je majiteľom Čedoku. S Pepom sme sa stretávali pri prácach v Nemecku. Bol to veľmi dobrý odborník a razantný človek. Mal úžasnú vitalitu, ale aj veľmi veľa fajčil. Ešte som takého fajčiara nezažil. Denne ich vraj zvládol až 80 a dívať sa na to, ako fajčí, bol zážitok. Jednu hasil tak, že si od nej zapaľoval druhú. Naraz mu horela cigareta vo viacerých popolníkoch tak vo svojej, ako aj v sekretárkinej kancelárii a okolo nich poletoval, hovoril s viacerými naraz, medzitým telefonoval, niektorá z cigariet časom dohorela. Vyplňoval formulár a paralelne viedol dialóg s obchodným partnerom. Bolo to divadlo, na ktoré človek hľadel z úžasom. A na nič nikdy nezabudol, všetko evidoval, všetko dokázal načas splniť a všade sa dostavil včas. Obdivuhodné!

Čakanie v Kuvajte

Ale späť k nášmu letu cez Kuvajt. Následkom spomínanej vojny prelety do Bagdadu sa uskutočňovali iba v neskorých nočných hodinách, kedy vládol pokoj zbraniam. Jeden takýto spoj bol už plne obsadený, a tak sme museli prenocovať. A čo čert nechcel, v krajine bol práve ramadán. Ubytovali nás v dvadsaťposchodovom hoteli Meridien, ktorý mal všetko na úrovni piatich hviezdičiek, akurát z horeuvedeného dôvodu domorodci oddychovali. Dali nám však súhlas na samoobsluhu pri príprave raňajok.

Okrem našej skupiny nik v tom čase v hoteli nebýval a pohotovostná služba sa na jedlo, v zmysle zásad ich sviatku, nesmela ani pozerať. Zatiahli paraván a za ním sme sa sami obslúžili. Iný kraj, iný mrav.

Kuvajt je však aj krajina, ktorá prísne zapovedá používanie a dovoz alkoholu, s čím neboloboznámený jeden z našich kolegov. Miesto toho, aby alkohol, ktorý niesol pre svojich kolegov na stavbu, ponechal vo svojej tranzitnej batožine, zobral ho do príručnej igelitky na tunajší krátkodobý pobyt a s ním prišiel na colnú prehliadku. Fľaše mu, samozrejme, odobrali a rozbili o mramorový žľab, obsah vytiekol do kanalizácie. Tento akt sledoval majiteľ smutným pohľadom.

Ráno sa celá partia venovala prehliadke mesta, všade moderná architektúra dokazujúca bohatosť krajiny. Zvedavosť nás doviedla aj na suk – tradičnýtrh so zeleninou a ovocím, ktorý očaril všetkých. Na pultoch pekne zoradené, poumývané a vyleštené jednotlivé druhy ovocia. To našinec v tom období doma len tak ľahko nevidel.

Ale čo nás najviac prekvapilo, bol fakt, že vedľa seba ležali skoré jarné jahody, neskoršie čerešne či jesenné jablká alebo hrozno. Nápisy pod nimi prezrádzali, že toto je z Nového Zélandu, iné zase z Talianska a tamto z Indonézie. Neveriac sme krútili hlavami, ako je to vlastne možné? Nakoniec rébus vyriešil sprievodca – síce nechápal, prečo sa čudujeme, ale s kľudom Angličana nás informoval, že každé ráno priletia lietadlá z celého sveta a privezú čerstvú zeleninu a ovocie. Dnes to už vídať aj v našich končinách. Šok som zažil v jednej malej súkromnej zmenárni, kde dokonca menili naše koruny.

Let do Bagdadu

Večer naše cesty viedli na letisko a v noci pokračovali s Kuwait Airlines letom do Bagdadu. Sprevádzal nás nepríjemný pocit, lebo čo, keď si to tí Arabi rozmyslia a začnú strieľať. Preto viac času väčšina cestujúcich, samozrejme aj my, strávila v hornom poschodí Boeningu 727, kde pri barovom pulte sa lepšie zaháňal strach a obava.

Nakoniec prím hrali slovenské pesničky a Arabi nám nadšene tlieskali. Okolo druhej nad ránom lietadlo pristálo na letisku v Bagdade, ale až o tretej skončili procedúry odbavovania a my sme sa zvítali s „domorodcami“. Bola ešte stále noc a podľa „našich“ aj teplota vzduchu vcelku prijateľná. Náš názor s týmto nekorešpondoval, prechod z klimatizovanej budovy letiska k pripravenému autu chvíľu v nás budil dojem, že vchádzame ku vysokej peci vo VSŽ.

Krajina vo vojne

Ešte niekoľko slov o spomínanej vojne. Že bola nezmyselná, to posúdili mnohí ľudia z celého sveta. Ohrozovalo to našu stavbu, a preto sa museli prijať patričné opatrenia. Bol pripravený evakuačný plán, ktorý sme, chvalabohu, nemuseli použiť. Vojenský konflikt nás sprevádzal denno-denne.

Na cestách, najmä smerom na hlavné mesto, všade stáli takzvané check-pointy, čiže kontrolné stanovištia, vozovka sa postupne zužovala do jedného jazdného pruhu, ktorý chránili betónové zátarasy. Na konci trčali vyvýšené strážne veže s po zuby ozbrojenými vojakmi. Tu muselo každé auto zastať a predložiť doklady na overenie. Neraz sme touto kontrolou museli prejsť aj počas našej inšpekčnej návštevy a v dlhých kolónach strávili aj pol hodiny.

V jednom prípade to trvalo viac ako hodinu a začalo nám to byť podozrivé. Náš sprievodca vystúpil a išiel sa pozrieť, čo sa vlastne deje. Cudzinci mali osobitné preukazy žltej farby, ktoré uprednostňovali ich vozidláv doprave. Prečo ich aj teraz nepoužiť? Sprievodca po návrate nám zvestovalpríčinu tohoto čakania. Iračania chytili jedného zbeha z vojnovej línie a na mieste vykonali trest smrti bez akéhokoľvek súdu, a to drastickým spôsobom pred zrakmi početného davu ľudí, ktorí aj takto oslavovali svojho vodcu Saddáma Husajna. Odsúdeného priviazali za ruky a nohy k dvom autám, ktoré ho jazdou od seba roztrhli. Príšerné!!!

Zbúrané domy, raketa zapichnutá v činžiaku, a najmä veľké množstvo ozbrojených vojakov na každom kroku, to všetko dávalo jasne najavo, že tu skutočne zúri pravá nefalšovaná vojna. Pomaly sme si na jej prítomnosť nedobrovoľne zvykli a pracovali bez prestávky ďalej tak, ako ostatné firmy z celého sveta.

Život v kempe

Na stavbe pracovali pre nás aj robotníci z Thajska, ktorí vykonávali manuálnu prácu,čistenie podložia budúcich ciest od rôznych koreňov a iných rastlín, aby v budúcnosti tieto nepoškodili teleso vozovky. Pracovali aj na jednotlivých strojoch, najmä tí zručnejší. Boli to veľmi lacné pracovné sily. Ubytovali sa v maringotkách, doviezli si ich so sebou a umiestnili neďaleko nášho tábora. Spali na etapy, na jednej posteli sa počas 24 hodín vystriedali až traja a umývali sa v jarku. Až som ich ľutoval, ako žijú a tvrdo zarábajú na živobytie a výživu vlastnej rodiny, ktorú vlastne ani nemajú možnosť vidieť, stále sú na cestách.

Život našich ľudí v kempe bol fádny, práca, práca a ešte raz práca a po nej umyť sa, najesť a spať. Našťastie mali pre voľný čas osobitné programy, ako som už spomínal, ale tie sa tiežpomaly, ale iste stali stereotypom. Tak pristúpili k hrám v karty, nechýbal biliard alebo čítanie kníh, tiež dovezených z domova. Poriadali sa aj výlety do mesta alebo k rôznym pamiatkam. Mnohí však dali prednosť oddychu, boli radi, že sa nemusia v tých horúčavách terigať v autobusoch. Mali aj televízory, ale tam sa dal chytať iba iracký program, a v ňom Husajn v pyžame, Husajn na WC, Husajn na obede, Husajn medzi mamičkami, a tak ďalej, a tak podobne…..

Husajn, jedine Husajn

V meste, všade v nadľudskej veľkosti, pozerali na vás podobizne tohoto vodcu, v centre dominovala jeho obrovská socha, blízko neho veľká pláň s tribúnami, kde sa v pravidelných intervaloch konali slávnostné prehliadky na jeho počesť. Vrcholom bola monumentálna, architektonicky zvláštna budova kruhového tvaru, v ktorej sa nachádzali veci opäť, akože ináč, patriace jemu a jedine jemu. Okolo, samozrejme, plno vojakov, po zuby ozbrojených.

Naše kamery chceli všetko zachytiť, čo sa nám skoro stalo osudným. Zajali nás, postavili s rukami za chrbát k múru, a tak sme dlhé minútyčakali, čo bude. Nakoniec náš sprievodca zariadil, že nás oslobodili s tým, že viac sa sem nesmieme ani priblížiť.

Prechádzka Bagdadom

Ďalšie naše kroky smerovali do centra starého mesta, kde to dýchalo históriou na každom kroku. Navštívili sme známu Al-Rashid, ulicu plnú krámikov, všade veľa vravy a obchodovania, ale aj špiny a smradu. Toto vidieť znamenalo spoznať kolorit života a naturel Arabov. Boli úslužní, ale dotieraví a obletovali nás všetky vekové kategórie. Obchodovali s nami deti už od 6 rokov až po starcov vysoko nad 60, všetci ponúkali a všetci predávali.

– Mistr, mistr, znelo z každého kúta, z každej bránky, z každej garáže, tu a tam niekto pribehol a núkal kávu na striebornom podnose v malých mokkašálkach.

V prostriedku úzkych ulíc bol otvorený rigol, do neho ústili odpady z jednotlivých domov s patričnou arómou a vedľa stoly pre posedenie a vypitie spomínanej kávičky. Aj taká bola romantika v krajine Alibabu a 40 zbojníkov. K videniu boli aj bohatšie obchody plné blyštiaceho sa zlata, a nie iba jeden, ale jeden za druhým a každý plný tohoto tovaru v rôznych cenách, výrazne nižších oproti tým v ostatnom svete. Kráčajúc po tejto rašidke nás obiehali rikše ťahané vychudnutými Arabmi, sporo oblečenými, takto si privyrábajúcimi a v nich cudzinci šetriaci svoje nohy za drobné peniaze.

My sme sa touto preplnenou „džungľou“ pomaly dostali k najväčšej mešite, obloženej zlatou mozaikou, z jeho minaretu stále znel monotónny hlas vyspevujúceho mezuína. Národa sa tu hemžilo neúrekom, domorodci smerom dnu a cudzinci iba k bránam, ďalej bol prístup pre inovercov zakázaný. Fotoaparáty cvakali, kamery vrčali, veď kto by nechcel mať čosi s tohotoexotického sveta doma na pamiatku?

Smäd nás moril, občerstvili sme sa tonikom či coca-colou z uzavretých fliaš, lebo iba tak človek mal istotu, že nedostane nejakú chorobu. Fľaše ležali bez ladu a skladu vo veľkých nádobách s ľadom. Popíjajúc zrazu sme zbadali, že Arabi čímsi natierajú múr mešity. To čosi malo hnedú farbu a mierny vánok k nám prinášal neznesiteľný smrad. Čuch nás neklamal a náš sprievodca nám aj hneď vysvetlil, o čo ide. Domorodci majúc zažívacie problémy, ktoré zapríčiňovali „riedky priebeh s hustým behaním“, časť toho prirodzeného procesu priniesli so sebou a vlastnými rukami ho mazali na steny mešity vo viere, že ich tejto pliagy zbaví sám veľkýAlah.

Cesty po Iraku

Na záver môjho rozprávania o stavbe a  o tejto krajine opustím jej metropolu a predstavím vám aj iné pamiatky. Využijúc voľné dni, uskutočnil som dvakrát cestu po Iraku. S doprovodom môjho kolegu, neskoršieho osobného asistenta Petra a s kolegom z Inžinierskych stavieb Košice pútali našu pozornosť Kerbala, Nadjav či Habbania.

V Kerbale na cintorínenás udivovali zvláštne vymurované hroby, všetky čelom nasmerované k východu slnka. Po 50 kilometroch zase v púšti upútal osamelý zámok Ukhadir, ktorý niekedy volajú aj hradom. Je to vlastne zrúcanina o rozmeroch 175 x 165 metrov a má dve poschodia, jej steny,  rôzne klenby apodlubia si zachovali pôvodný ráz. V ich tieni vidieť odpočívať domorodcov, skrývajúcich sa pred slnkom. Je tu príjemne chladno a návštevník si rád posedí, vypije ponúkaný nápoj z improvizovanej predajne a zakúpi suvenír.

Putujúc po deprimujúcej púšti veľmi potešila návšteva krásnej oázy, rekreačného strediska ležiaceho 84 kilometrov na západ od Bagdadu – Habbanie. Zrazu vás obklopuje zeleň, plno kvetov, vysoké hotely, ale aj nízke bungalovy a jeden bazén za druhým. Neuveríte, že v tejto vyprahlej, pieskom obsypanej krajine, kde hodiny môžete viezť svoje vozidlo a nevidíte nič iné než piesok, zrazu stojí niečo, čo sa podobá európskym rekreačným sídlam.

Ja som sa však veľmi ponáhľal do Samary -mesta, ktoré vzniklo v roku 836 nášho letopočtu pri brehoch Tigrisu. Upútala najmä návšteva veľkej mešity so špirálovým minaretom, kdevýstup po otvorenom schodišti o šírke dva metre bez zábradlia mi ešte dnes vháňa strach do očí. Ale zato výhľad z jej vrcholu bol nádherný.

Moja cesta ďalej viedla k priehrade, ktorú som ešte ako študent na fakulte pomáhal projektovať a skoro aj stavať. Vetry ma však zaviali do Prešova za mojím budúcim zamestnaním. Napriek tomu potešil pohľad na dielo rúk stavbárov, ktorétu pred nami majestátne stálo, obklopené masou vody poskytujúcej život mnohým jej obyvateľom. Teraz pribudli osie hniezda guľometov strážiace veľkú priehradu pred prípadným zničením, lebo je taká doba – vojna. Ani odfotiť mi ju neumožnili.

Irak nás teda zamestnal, umožnil zmerať sily a fortieľ v silnej konkurencii svetových firiem, ukázal nám svoju históriu, ktorá vládla svetom prv než sme ju prevzali do „našich“ rúk. Uvedomili sme si, že je možné opäť oživiť bývalé prosperujúce poľnohospodárstvo. Celý svet pomáhal budovať krajinu, nevediac, že raz príde k jej devastácii vplyvom vojny snažiacej sa odstrániť teror a iné proklamované hrozby.

To, čo tento nezmieriteľný konflikt zničí a kto je jeho príčinou, nech posúdi história, tá však už nenavráti zničenú minulosť! Mojou spomienkou chcem kričať STOP!, zastavte barbarské ničenie toho, čo tu stáročiami ľudia svojimi rukami postavili. A mňa teší, že aj naši robotníci a technici priložili ruku k dielu. Možno ich potomci raz budú mať možnosť niečo z toho uvidieť. Buďte na svojich otcov a dedov hrdí, dokázali, že ani v ďalekom svete neprepadli v silnej konkurenci.

František Šťastný

Zkušenosti čtenářů

vasko dusan

Bola vydana kniha o celej vystavbe projektu AG 3-4 a tiez spracovany filmovy dokument.Kto otom nieco vie,nech sa ozve mail vaskodusanvzoznam.sk .Ja som tam bol v roku 1985-86

Helena

Vážený pán Dušan,

veľmi rada by som sa s vami porozprávala,
mám totiž veĺký záujem pracovať v Iraku
Mám toho dosť za sebou , aj skúsenosti, som technička- obchodník z oblasti čerpadiel
prosím, ozvite sa mi na e-mail: helena02120707@gmail.com
môj mobil: 0907149645
ak mi zašlete Vaše tel. číslo, rada Vám zavolám aj poprosím Vás o Váš názor
Budem Vám naozaj veľmi vďačná, ak sa mi ozvete
ďakujem veľmi pekne
prajem krásny dník

Svetozár Krno

EXPEDÍCIE 2015
OZ Karpaty a Klub slovenských turistov pozývajú na 29. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2015, na ktorom bude desať prednášateľov na širokom plátne prezentovať vydarené podujatia z nenarušených alebo málo narušených oblastí, ktorým sa spravidla vyhýbajú masmédiá a cestovný ruch.
Podujatie sa uskutoční v sobotu 18. apríla 2015 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 do 19:00. Vstup je voľný.
Viac informácii (najmä o programe) budeme zverejňovať na http://www.expedicie.estranky.sk.

Svetozár Krno, karpaty84@gmail.com

Branislav Rózsa

Vie mi niekto napisat presnu poziciu kempu projektu AG 3-4, aby som si to miesto vedel najst cez google eart? Dakujem

Branislav Rózsa:

branislav.rozsa@gmail.com

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí