MICHAL HERTLÍK: Latinská Amerika mi změnila život

Pocházíš z malého města Handlová – jaký byl tvůj první krok na cestě za velkými sny?

Odmalička ma bavilo poznávať veci, hlavne tie vo svete. Ako 8-ročný som sa sám naučil všetky hlavné mestá sveta, kreslil som si vlajky, erby, surfoval prstom po veľkej mape sveta. Geografiu som mal v malíčku už v mojich 10-tich rokoch. Moja hlava odmalička pracovala ako Google Earth, priestorová orientácia mi nikdy nerobila problém. Postupne sa k tomu pridal záujem o dejiny, geopolitiku a už v tak skorom veku som vedel, že chcem ísť študovať medzinárodné vzťahy a diplomaciu, kde je všeobecný prehľad a dianie vo svete nevyhnutnou súčasťou. Pre niekoho problém, pre mňa výhoda. Môj študijný sen som úspešne skončil v roku 2016. Tu máte prvú ukážku toho, že za svojimi snami si treba ísť a oni sa vám splnia. A je úplne jedno, či za rok, dva alebo desať. Vytrvalosť sa vypláca. Takto znie moje príslovie. Mojím hlavným impulzom na cestovanie bola už odmalička túžba objavovať, zažiť a vidieť na vlastné oči to, čo som ako malý chlapec videl na rozsvietenom glóbuse v mojej detskej izbe.

Co bys poradil lidem, kteří mají velké sny, ale bojí se, že jsou příliš vzdálené?

Na svete neexistuje vec, ktorú by ste nemohli spraviť či dosiahnuť. Všetko je možné a dosiahnuteľné. Všetko je to totižto len o vás a vašej mysli. Pokiaľ je vaša myseľ nastavená na dosiahnutie svojho cieľa, nič vám nebráni v tom, aby ste si za ním išli. Krok po kroku. Najťažšie je začať, ale potom sa to už rozbehne. Hlavné je ostať vytrvalý a odhodlaný a aby vás to bavilo. Nedá sa konzistentne robiť niečo, čo človeka nebaví, lebo to potom vidno. 

Říkáš, že každý nový jazyk, který se naučíš, ti otvírá bránu k poznání světa. Jaká byla tvoje cesta k učení jazyků? 

Angličtinu som sa učil odmalička a na gymnáziu, keď som mal 12 rokov, sa k nej ako druhý cudzí jazyk pridala španielčina. Následne som sa ju učil 6 rokov na strednej škole a ďalej som s ňou pokračoval na univerzite. Španielčina sa mi odjakživa páčila, takže len pre mňa dobre, že sme ju dostali ako povinný jazyk na škole, inak by som sa ju začal učiť aj tak ako samouk. 

Španělština je pro tebe dnes už jazyk, který tě živí, protože ho vyučuješ. Pomohla ti k tomu i tvá první cesta do Latinské Ameriky? 

Pomohla mi najviac na svete. Písal sa rok 2012, mal som 19, študoval som medzinárodné vzťahy, bol som doma v geografii a histórii, učil som sa 8. rok španielčinu. Chýbala mi však prax. Ako inak sa dobre naučiť jazyk než v krajine, kde sa ním hovorí? Tipujete správne, v 19-tich som si sám začal plánovať cestu na kontinent, kde sa primárne rozpráva po španielsky – do Latinskej Ameriky, ktorú som v 20-tich rokoch prvýkrát podnikol. Venezuela. 3 mesiace. Sám. Iná planéta. Pri cestovaní nikdy nemôžete mať strach, pretože strach je najväčší nepriateľ, ktorý vás brzdí. Ja som ho nikdy nemal. Prežil som 3 mesiace v neuveriteľnej, pre väčšinu ľudí nepoznanej krajine a vrátil som sa domov ako iný človek – osobnostne aj jazykovo. Úroveň jazyka mi rapídne stúpla, začal som premýšľať v španielčine. Práve Venezuela v roku 2013 v mojich 20-tich rokoch bola moja prvá veľká skúška ohňom. V súčasnosti som v španielčine doma, v Latinskej Amerike ju považujem za druhú slovenčinu a profesionálne vyučujem španielčinu už vyše 8 rokov ako súkromný lektor. 

Máš vlastní styl cestování, založený na hloubkovém poznávání místní kultury. Co pro tebe znamená pomalé cestování a proč mu dáváš přednost před klasickým turismem?

Som dobrodružný cestovateľ, ktorý vyhľadáva najmä neturistické destinácie a miesta, mám svoj vlastný štýl cestovania, poznávania a objavovania. Navštevujem indiánske kmene a domorodé komunity, dobývam vulkány, ponáram sa do džungle, kúpem sa pod vodopádmi, skúšam dobrodružné športy, navštevujem skryté či nebezpečné miesta, ktoré nenavštevujú ani domáci, a mnohé iné nevšedné veci. Cieľom a víziou každej mojej cesty je spoznať krajinu do hĺbky, vidieť ju čo najviac a zažiť v nej čo najviac. Mojím cieľom nie je zostať v krajine pár dní, ledva niečo vidieť v hlavnom meste a odísť do ďalšej krajiny. Môj cestovateľský štýl spočíva v tom, že sa mi krajina na určité obdobie stane domovom, aby som mal možnosť preniknúť do jej vnútra a vidieť, ako to tam naozaj funguje, nielen naoko pre turistov. Celý život preferujem tzv. pomalé cestovanie s dôrazom na interakciu s domácimi, ochutnávanie lokálnej gastronómie a podporu miestnych ľudí. Ak mi niekto povie, aby som niekam nešiel, lebo tam nič nie je, teším sa o to viac, keď som na ceste tam. 

Říkáš, že tě nejvíce lákají místa, kam většina turistů nezamíří. Co tě na těchto destinacích nejvíc fascinuje?

Masový turizmus nie je nič pre mňa. Lákajú ma hlavne netradičné krajiny a destinácie mimo mainstreamu, kam nechodí veľa ľudí, kde je biely Európan s fotoaparátom považovaný za atrakciu a kde môžete navštíviť miesta, kde nikto z cudzincov nebol. Fascinuje ma najmä ich autenticita, panenskosť, spontánnosť, nedotknutosť, často posun o niekoľko storočí v čase. 

Jakou nejvíc neobjevenou oblast si navštívil? 

Bolo ich mnoho. V každej krajine navštevujem neobjavené časti. Pre príklad spomeniem severovýchod Nikaraguy, sever Paraguaja, Amazonský prales Ekvádoru, Bohom zabudnuté časti Salvádoru, odľahlé dedinky Venezuely, stratený v džungli Surinamu a podobné miesta. 

Jak reagují místní lidé na to, když s nimi sdílíš každodenní život, jsi ubytovaný v jejich domovech a vyptáváš se na jejich zvyky?

Počas cestovania sa snažím čo najviac začleniť do života a kultúry miestnych ľudí, s ktorými žijem v ich domovoch, s ktorými sa rozprávam o mnohých veciach z ich života a vymieňam si skúsenosti, skrátka idem do hĺbky, aby som spoznal správanie a myslenie miestneho obyvateľstva, teda podstatu danej krajiny. Miestni sú nadšení, keď spoznajú niekoho z krajiny, o ktorej dovtedy ani len nepočuli. A sú nadšení o to viac, keď ma môžu ubytovať u nich doma, pretože pre nich to je pocta, že s nimi zdieľam ich vlastnú domácnosť a majú možnosť mi tak ukázať štipku z ich súkromia a domova. Nikdy nie je nad to, keď s babičkou z rodiny pripravujem v kuchyni nejaké jedlo alebo keď sa s deťmi hrám nejaké hry. Miestni ma považujú za člena ich rodiny a to je to najkrajšie, čo mi môžu dať. Mám teda veľa rodín a náhradných latinskoamerických rodičov naprieč kontinentom, ktorí mi prirástli k srdcu. 

Navštívil jsi už přes 15 zemí Latinské Ameriky – je nějaká konkrétní, která ti opravdu přirostla k srdci? 

Túto otázku dostávam zo všetkých strán a moja odpoveď je vždy rovnaká. Každá krajina má svoje vlastné čaro, ktoré som sa do nej vybral objaviť. Páčili sa mi všetky krajiny a nemám jednu, ktorá sa mi páčila najviac. Latinská Amerika je jeden región, takže tie krajiny sú v mnohom veľmi podobné až takmer rovnaké, no každá z nich má aj tak jedinečný šarm. Tie krajiny sú ako moje deti. Keby ste sa spýtali rodiča s viacerými deťmi, ktoré je preňho to najlepšie a ktoré preferuje, správny rodič by nikdy nepovedal jedno, ale všetky. Ja to mám tak isto s krajinami, pretože každá bola svojská, jedinečná, očarujúca, jednoducho prekrásna. 

Čím se liší život tam a tady? 

Takmer všetkým. Pamätám si moje úplne prvé dni v Latinskej Amerike, konkrétne v ďalekej Venezuele. Kompletne všetko, čo som videl, zažíval, jedol, pil, vnímal, absorboval, bolo iné. Všetko to boli kultúrne šoky, ktorými som si musel prejsť a zautomatizovať si ich. Teraz je každá moja návšteva už iná, lebo presne viem, čo ma tam čaká a o čom je tento kontinent. 

Máš za sebou expedice do džungle, indiánských kmenů i odlehlých oblastí – dostal ses někdy do nebezpečné situace?

V pár nebezpečných som sa bohužiaľ ocitol. Stručne opíšem dve. Prvýkrát to bolo v Paname, kedy ma okradol jeden člen rodiny, u ktorej som vtedy býval, ktorý žil pouličným životom, chutil mu alkohol, bol v pochybnej partii a celkovo nepôsobil príliš prívetivo. Noc, kedy som zistil, že ma okradol, bola asi najhoršia zo všetkých, pretože ešte tú poslednú som tam musel u nich ostať. Bál som sa, že mi niečo spraví, prípadne že na mňa vytiahne nôž alebo zbraň.

Druhýkrát to bolo v Nikarague, kedy som sa ocitol asi kilometer od hraníc s Kostarikou na juhu krajiny. Bol som v militarizovanej zóne, ktorú ovládali miestne skupiny spolupracujúce s armádou. Ja som však ani o jednej z týchto dvoch vecí nevedel. Na území nikoho ma zrazu obkľúčili štyria Nikaragujčania na motorkách ako pri natáčaní nejakého filmu. Postupne sa ku mne približovali, zatiaľ čo v okolí nebolo žiadnej živej duše. Keby sa mi niečo stalo, nikto ma dodnes nenájde. Našťastie to dobre dopadlo, lebo spolupracovali so spomenutou armádou a o chvíľu na to si ma zobrali do parády nikaragujskí vojenskí generáli. Musel som sa len identifikovať, kto som, odkiaľ som, čo robím v Nikarague a že nie som americký špión. 

Tvé fotografie se objevily ve Forbesu, magazínu GEO i na obálkách časopisů – jaký je tvůj přístup k focení na cestách?

Presne taký, aký si pomenovala v otázke. Baví ma sprostredkovávať zážitky ostatným ľuďom. Bol by hriech nezachytiť na objektív fotoaparátu všetko to, čo ja vidím na vlastné oči, pretože veľakrát ide o veci, ktoré človek, ktorý necestuje alebo cestuje málo či iba do blízkych miest, nemá šancu vidieť naživo a nikdy v živote predtým ani nevidel. Ja to takémuto človeku priblížim prostredníctvom mojich záberov a pokiaľ niekoho zaujme čo i len jeden, splnilo to účel a ja sa veľmi poteším, že som niekomu mohol spraviť deň krajším alebo ho dokonca motivovať či inšpirovať, aby takéto miesta navštívil sám a zažil nepoznanú autenticitu. 

Povedomie, inakosť a rozmanitosť našej planéty, nášho sveta. Všetky moje aktivity sú zamerané na šírenie nevšedných poznatkov, skvostnej kultúry a celkového povedomia o krajinách Latinskej Ameriky. Prostredníctvom cestovateľských prednášok, rozhovorov a článkov ľuďom približujem zaujímavosti, fakty, pikošky, bizarnosti a rozprávam dychberúce príbehy vždy z nejakej latinskoamerickej krajiny, ktorú poznám. Ľudia sa tak viac dozvedajú, viac rozumejú tejto časti sveta a potom si spätne uvedomujú, ako nám je doma skvele. 

Co dělá fotku podle tebe opravdu výjimečnou?

Každý človek je iný. Je to síce paradox, ale obyvatelia Latinskej Ameriky sú temperamentní najviac na svete, no zároveň mnohí sú strašne plachí. Takže sa mi bežne naskytajú situácie, kedy sa mi na ulici nahrnie pred objektív milión ľudí, ktorí chcú, aby som ich fotil a tešia sa z každej fotky, na ktorej sa potom uvidia, ale aj momenty, kedy sa predo mnou ľudia schovávajú, utekajú sa skryť za dvere svojho domu či za nohy svojej mamy, lebo sa skrátka strašne hanbia a nie sú zvyknutí na situáciu, že ich niekto fotí. Ja sa preto snažím byť k nim milý a empatický, aby tento stres nemali, osmelili sa, dám sa s nimi do reči a potom aj fotky idú ľahšie. Taktiež mám rád stáť niekde obďaleč a fotiť ľudí na diaľku tak, aby si to nevšimli. Takže čo robí fotku výnimočnou? Jej autenticita a úplná spontánnosť zachytená objektívom. 

Vzpomeneš si na článek nebo publikaci, která pro tebe byla přelomová?

Cestovateľské články som začal písať na začiatku roka 2018. Čo som vnímal ako prelomovú vec, o ktorej sa mi predtým ani len nesnívalo, bola moja fotografia na titulnej strane časopisu, čo sa mi podarilo dosiahnuť ten istý rok v decembri 2018. Bola to fotografia afro-ekvádorskej dievčiny v tradičných folklórnych farebných šatách zvaných marimba z provincie Esmeraldas v Ekvádore. Keď som držal daný časopis v ruke a pozeral som sa na moju vlastnú fotografiu na titulke, nechápal som, ako som to mohol dosiahnuť. Odvtedy som mal tituliek niekoľko, ale na tú prvú a na ten vtedajší pocit šťastia a zadosťučinenia nikdy nezabudnem. 

Tvým snem je navštívit všechny země světa. Kolik ti jich ještě zbývá? 

Mám pocit, že takmer všetky. Sústreďujem sa hlavne na Latinskú Ameriku, takže na ostatné časti sveta mi neostáva čas ani financie, hoci by som veľmi chcel cestovať aj inde. Pevne verím, že možnosť spoznávať aj ostatné krajiny sveta mať budem a nesmierne sa na to teším. 

Michalovu cestu nejen Latinskou Amerikou můžete sledovat na webu, Instagramu, nebo Facebooku.

Michal Hertlík je jedním ze 100 DOBRODRUHŮ. Podívej se na ty ostatní a sleduj, kdo se stane DOBRODRUHY ROKU

Bavil Tě článek? Můžeš podpořit naši tvorbu!

Tvoříme cestovatelský obsah, přinášíme rozhovory se zajímavými osobnostmi a podrobné cestopisy s konkrétními radami. Tvorba takového obsahu něco stojí, budeme vděční za podporu naší práce! Využít můžeš QR kód nebo dar přímo zaslat na účet 2801829432/2010 s variabilním symbolem 111999.
Děkujeme!