HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Bolívia

Bolívia

Sme v Amerike. Na sedem týždňov, s plánmi ako na desať. Dve noci nespíme na tom istom mieste, nezdržia nás problémy zdravotné ani bezpečnostné – meníme plány a cestujeme sami – výsledná spomienka je rozsiahla a delikátna – viac sa toho ozaj stihnúť nedalo.

Licancabur

Zo všetkých juhoamerických miest sme najviac času venovali prehliadke Prahy. Je príjemný mrazivý deň v strede januára, so snehom na Letenskej pláni a miestami aj modrou oblohou, slnko ešte len pomaly vychádza nad naše hlavy. Cítime netrpezlivosť a neistotu, ktorú zaháňame štandardnou trasou starým mestom a dlho očakávanou návštevou Pražského hradu. Míňame Miláno a pokojne zaspávame na vlnách vzdušných turbulencii nad Atlantickým oceánom. Ráno je typické – pohľad cez vodu na vyblednutú zvlnenú krajinu Brazílie, nad Riom oblaky, tichý kalný prúd Rio de la Plata. Subtropická horúčava Buenos Aires nám zateká do ťažkých topánok a volá do mesta. Po dvoch hodinkách strávených v autobuse MHD za 14 korún sme na okamih z letiska v centre, medzi mrakodrapmi a palmami s dlhočiznými listami a obrovskými vlajkami na Plaza de Mayo. V Buenos opäť po dvoch rokoch, uistenie je ale rovnaké – toto nie Praha ani Taliansko. Sme v Amerike. Na sedem týždňov, s plánmi ako na desať. Dve noci nespíme na tom istom mieste, nezdržia nás problémy zdravotné ani bezpečnostné – meníme plány a cestujeme sami – výsledná spomienka je rozsiahla a delikátna – viac sa toho ozaj stihnúť nedalo.

Santa Cruz

Na Viru Viru v Santa Cruz pristávame uprostred noci, so značným meškaním ešte v Buenos pre opravu prasknutého predného skla lietadla spoločnosti Aero Sur. Bolívijskí vojaci nás vítajú samopalmi a píšťalkami. Byrokracia primerane dlhá ako ženská sukňa, a to už uháňame ľudoprázdnou štvorprúdovkou predmestiami do hotela v centre – na pár hodín ako gesto za nepríjemné čakanie. Je to motorkár na endure, smažiaci zarovno nás – v protismere, nočné kúpanie s chladenými nápojmi pod južným krížom na opustenej streche spiaceho hotela, neúnavný pikolík o pol štvrtej ráno rátajúci flaše oranžády z vyprázdnených chladničiek hotelových izieb, z terasy naživo zhliadnutá búračka taxíka do stĺpu na rohu tichej ulice, ihneď zaplavenej davom zvedavcov. Ešte veríme, že je to všetko len náhoda, že krajina žije sporiadane a pokojne.

La Paz

Vzduch je čistý, svieži a riedky, vidieť do diaľky zvlnenou krajinou, hradba hôr je zastretá oblakmi. Vystúpili sme na najvyššie položenom medzinárodnom letisku na svete v El Alto, chudobnom predmestí La Paz, sme naložení batožinou ale o ponáhľaní nemôže byť ani reči. Začíname Tiahuanacom, kam sa hrnie až podozrivo veľa autobusov a mikrobusov, v meste na každom rohu policajt s vysokými čižmami a širokou, prísnou tvárou. Neomietnuté tehlové domy, ľudové heslá na múroch, farebné šaty a klobúky. V Tiahuanacu, malej dedinke na západ od La Paz stretáme namiesto hŕstky turistov tisíce ľudí – prvý indiánsky prezident Evo Morales má prvú – tradičnú – časť inauguračného obradu. Najprv prší, potom slnko páli kolmo nad hlavou, ktorá začína pomaly bolieť. Ruiny sú rozsiahle, skôr základy, brány a stély ako vybudované paláce – všetko bez popisov, zato zaplavené miestnymi v krojoch najpestrejších farebných kombinácii, hudobnými kapelami, alegorickými sprievodmi. Je to úžasná masová akcia, z ampliónov hučí hlas nového vodcu, v dedine všade hudba a farebné vlajky. Cesta späť do La Paz je utrpením – v prepchatom najmenšom mikrobuse s batožinou na kolenách. Mierny úpal, nevoľnosť z výšky a riedkeho vzduchu nás núti vystúpiť. Berie nás na korbu miestny novinár, dosť nezvyklé – rozpráva pomerne plynule anglicky. Mesto je večer plné ľudí, oslavy pokračujú, mäso sa pečie a nám len vyvoniava, hudba vyhráva, my však aklimatizujeme – dávame sa do poriadku v hoteli.

Huara

Ráno je nechutenstvo menšie, hlava však bolí konsky napriek intenzívnemu pitiu, opakovaná kombinácia Ganaton + Novalgin + Paralen + vitamíny pomáha aspoň sčasti. Objavujú sa pochybnosti o úspešnom ukončení misie. V meste ďalej pokračujú oslavy prezidenta – bubny, farebné kroje, dámy v klobúčikoch, veľa jedla a policajtov. Slimačím tempom v silenej nálade vystúpame na autobusovú stanicu. Predstava Licancaburu o niekoľko dní nás desí. Vyrážame smer Oruro, pozrieť meteorický kráter Miguel i Alex Tejada pri jazere Popó. V La Paz sa nechceme zdržovať, jednak kvôli bezpečnosti, jednak nám nie je dobre a mesto pozrieme pred odletom v rámci časovej rezervy. Prechádzame spomínaným Orurom – je to des. V tichej dedine Challapata zisťujeme, že doprava ku kráteru je obtiažna, volíme preto dedinku Huara, kde je práve ďalšia fiesta, tento krát v modrých farbách. Začíname komunikovať španielsky, dôvod fiesty sa nám ale zistiť nepodarilo. Sme jediní turisti, zrejme po dlhej dobe – miestni nám venujú štipku viac pozornosti, čo v Bolívii nie je moc zvykom. V Challapate nasadáme na nočný bus do Potosí, kde uzimení, zničení a hodne pesimistickí vystupujeme o štvrtej ráno na stanici mimo centra a rýchlo zaspávame v blízkom malom penzióne.

Potosí

Vstávam asi o ôsmej. Keď kráčam pomaly, ide to hladšie, začína mi chutiť jesť. Ranná prechádzka ma vťahuje do života baníckeho mesta, ktoré žije svojim bežným dňom, pre nás začína byť konečne všetko úžasné. Veľa tekutín a pár liečiv, boliviánko za mikrobus a sme na hlavnom námestí, kde si dávame obed miesto raňajok. Do bane Potosí ideme privátne so sprievodcom Carlosom bez ďalších zbytočných turistov, hovorí skvele anglicky a nákazlivým smiechom vysvetľuje všetky bolívijské paradoxy. Predvádza dynamit, koku, 96% alkohol, cigarety extra heavy. Kupujeme balíčky pre baníkov a vstupujeme pod zem. Prechádzame a plazíme sa bludiskom chodieb, konverzujeme s baníkmi, stretáme iné skupiny. Od inžiniera miestnej skupiny kupujeme odseknuté skalky s prírodným striebrom. Podmienky v bani sú stiesnené, fotoaparát sa v momente pokryje prachom, v chodbách po prsia lietajú chlapi s táčkami. Asi 360 baní ťaží už rudu viac na zinok ako na striebro, dávna sláva Potosí je nenávratne preč, Cerro Rico, ako sa jediný, na striebro bohatý kopec v širokom okolí volá, je napriek tomu neuveriteľné podmanivý a červený – zretelný aj na sto kilometrov. Zlatníctvo je v meste však iba jedno, výber slabý, dostať však i surové, nespracované striebro. Okrem toho len pár krámov predáva strieborné vecičky. Casa Moneda – svetoznámu minciareň si nechávame na druhý deň, ešte večer sa taxíkom presúvame do Sucre. Zadávame pizzu v ligotavej pizzérii na hlavnom námestí – ako vystrihnutej z bratislavského centra – len zíva prázdnotou, potom ideme spať do decentného hotelíku v krásnej budove s koloniálnymi nádvoriami. O cenách netreba ani rozmýšľať – sme v Bolívii.

Sucre

Opäť vstávam niečo skorej, po sprche beriem bedeker a z vodojemu hotela sa rozhliadam po červených strechách a bielych vežiach kostolov Sucre na pozadí zelených Kordilera Frailes. Sucre sa nazýva bielym mestom. Faktom zostáva, že naozaj na rozdiel od ostatných miest sú tu domy častejšie omietnuté, početné kostoly, univerzity s koloniálnou architektúrou, zelené parky a modernejšie oblečení ľudia pôsobia viac argentínskym štýlom. Do Sucre sme prišli pozrieť stopy dinosaurov, ktoré sa našli neďaleko mesta v lome. Vrásnením vertikalizovaná šedá stena zložená z treťohorných sedimentov obdobia dinosaurov je pokrytá stopami asi šiestich rozličných druhov (Brontosaurus, Iguanodon), ktoré pretrvali vďaka odlišnosti horninovej štruktúry pôvodne mäkšej pôdy s odtlačkami a vrstvou spevneného popola z výbuchu neďalekej sopky, ktorá stopy začerstva pokryla. Pripájame sa k národnostne pestrej skupine na červenom tragači, ktorý nás z hlavného námestia berie na nálezisko, kde stále prebiehajú vykopávky. Stopy sú úžasné, jediným počudovaním mi zostáva, že zodpovedný robotník José mi nechcel požičať najväčší buldozér v Bolívii ani za primerane vysoký bakšiš. Bolívijci sú poctiví ludia, ktorí sa nesnažia z vás vyžmýkať peniaze, na druhej strane nezjednáte ani cent. Práve na tomto výlete sa začala prejavovať utajená túžba môjho kolegu po džungli, ktorú desať minútovým rozhovorom nastolila nemecká občianka, inak veľmi zlaté dievča, ktoré sa už pár mesiacov samé preháňalo Južnou Amerikou. Po Dinotreku napaľujeme fotky, čo je zdĺhavá procedúra náročná na nervy, hoci obyčajná internetová kaviareň je všade. Kostoly sú zavreté, preto vyrážame autobusom späť do Potosí. Okolie najprv zelené, sa po pár úžasných horských priesmykoch a farebných dolinách mení na fádnu zvlnenú krajinu náhornej plošiny vo výške 4000 metrov, bez lesov, len s trsmi trávy. V Potosí zisťujeme, že autobusy do Tupizy aj Uyuni sú vypredané, cestujeme až ďalší deň ráno. Je to zúfalá bezmocnosť, ktorá sa nás chytá, iná možnosť ale nie je, preto sa venujeme obchodom, striebru a jedlu. Na saunu sa ešte necítime.

Uyuni

Na druhý deň ideme navštíviť múzeum Casa Moneda, kde sa razili strieborné mince počas trvania celého španielskeho impéria. Múzeum je svetoznáme, umiestené v krásnom komplexe koloniálnych budov, s pavlačami a nádvoriami, kamennými pivnicami a dobovou expozitúrou. V múzeu oddychujem z raňajšieho behania, ktoré ma dosť zničilo, Žilo preferuje miesto múzea návštevu kurandera, v slnkom zaliatej uličke s plechovými dverami, za hrubými múrmi s diplomom šamana na stene pôsobí bolívijský odborník na neduhy tela i duše. Žilovi na smolu však nehovorí ani slovensky ani anglicky a debata má rýchly spád. Opäť niečo dobré pod zub, tie lamy sú skvelé ako jemné hovädzie a naskakujeme na bus – smer Uyuni. Batožinu sme počas dvoch dní mali v úschovni na stanici, v starostlivosti dvoch nie veľmi poriadkumilovných výrastkov, nezmizlo však nič. Cestu do Uyuni je zbytočné popisovať, ak ste ju nevideli. Malý chlapík v chodbičke trpezlivo ako syslík vkladá do úst lístok po lístku a stonky pluje na zem, okolitá scenéria ho už nevzrušuje. Bolívijská polievka na polceste v chatrči z nepálených tehál, pod horami na suchej planine za osem korún, čerstvá, priamo z veľkého hrnca so zvláštnou chuťou a zložením, niečo na štýl jedál východoslovenských babiek, je ozaj výtečná. Večer prichádzame do Uyuni, máme šťastie, zajtra vyrážajú džípy na Salar. Pri Isla Pescaso je vody príliš a nedá sa navštíviť, po hodine zvažovania berieme trip trochu odlišný i drahší od ostatných agentúr – prechádza jazerom naprieč a nevracia sa prvý deň tou istou cestou. Na nákupy už nie je čas. Sám sa idem v noci prejsť – zadným vchodom v spoločnosti tmavých ľudí s veľkými taškami na vlakovú stanicu, kde pospávajú gringovia vedľa indiánov a spoločne čakajú na železného koňa. Mesto je večer prázdne, nočný život prakticky žiaden.

Salar de Uyuni

Krátko po východe slnka si idem opäť zabehať, vyzbrojený kaserom (človek nikdy nevie) bežím až za mesto – až do púšte kde sú prízemné kaktusy obalené igelitkami, ktoré sa trepú vo vetre, a ktorých sa už nikdy nezbavia. Potom nakupujeme jedlo a vodu na viac dní, vlnenú čiapku, šál, budík. Na colnici vybavujeme výstupnú pečiatku a nakladáme veci do vozu. Idú s nami Katalánci Ferran a Maria a anglický pár, bolívijská kuchárka, jej kamarátka a šofér Carlos. Cesta najväčším solným jazerom Salar de Uyuni je ozajstné prírodné divadlo, v čase dažďov je modrá obloha s gýčovými oblakmi hore i dole, džíp letí v priestore, rozráža hladinu, na obzore vodou zrkadlené pieskové ostrovy utopené vo vode a oblakoch. Pred hotelom zo soli na jazere nám pripravujú nenáročný obed, my sa prechádzame po vode ako Jesu Cristo. Letíme krížom po oblakoch cez jazero, voda je stále hlbšia, z času na čas opravujeme džíp, nakoniec pristávame na druhom brehu v ďalšom hoteli zo soľných blokov. Tu nastáva tragický okamih, keď mi prestáva fungovať fotoaparát, napriek dvojhodinovej nočnej operácii s vreckovým nožom pri čelovke už len bzučí. S našimi kamarátmi je celkom sranda, len niekedy sa smejú do popuku nad heftom zo stredoškolských čias. Večer je premenlivo zamračené, tam kde nie sú oblaky sú hviezdy neuveriteľné.

Laguna Colorada

Ďalší deň prechádzame postupne rôznorodou krajinou k Lagune Colorada, spočiatku v okolí Salaru je zamračené, prší, mnohé sopky a hory majú zasnežené vrcholce v oblakoch (Olague), pretíname železnicu v magickej dedinke Chiguana s rozbitými domami, odstavenými vagónmi a s nádržami a pumpami na vodu – scéna ako kulisa pre western. Fakt neviem z čoho v tej suchej krajine žijú. Míňame početné lagúny s plameniakmi, farebnosť je slabšia lebo je zamračené, aj typicky červená Laguna Colorada má len slabý nádych. Krajina je veľmi pestrá, rozlične sfarbené údolia sa striedajú s pláňami s lagúnami obklopenými horami. Zážitkov je málo, pozeráme krajinu. Večer idem behať, naspäť opäť proti vetru, je to hnus.

Lagune Verde

Posledný deň v džípe začíname pláňou vo výške vrcholu Mont Blancku – s bahennými sopkami a dierami v zemi, para ako v kotolni uniká s ohlučujúcim rachotom, tak si predstavujem údolia na Islande. Ďalej zastavujeme pri prírodnom jazierku s termálnou teplou vodou, plnou zahraničných turistov, kde stretáme aj Izraelca z Dinotreku, pamäť na nás má ale slabšiu. Naokolo obsnežené hory, na východ sa otvára ďalšia lagúna s plameniakmi. Krajina postupne stúpa, mení sa na úplnú púšť so žltým pieskom pri Dalího skalách, červené duny vedľa oranžových. Nakoniec sa objaví spoza kopca symetrický kužeľ Licancaburu a prichádzame na konečnú pri Lagune Verde. Sme vo výške 4500 metrov, počasie je nádherné, slnko šialene pečie, fúka však príjemný vietor. Našim cieľom zajtra je Licancabur. Naši dobrácki spoločníci takú skvelú vec síce ocenili, ale rozhodli sa nepridať, preto zháňame nejakého sprievodcu. Na starej ubytovni nie je nikto, všetci odchádzajú, pol míle ďalej v novej budove sa ponúka asi päťdesiatročný, vetrom ošľahaný chlapík menom Eusebio Saires. Sympatický Bolívijčan, čo nás za 70 dolárov odvezie i zoberie nahor. Nezjedná ani cent, ale nezdiera ako jeho čílski kolegovia. Má sumu, ktorú platíš. Poobede máme voľno, nemáme sa kam hnať, navyše hrozne prší – asi dve hodiny, preto oddychujeme. Eusebio nás ukludňuje, že ráno bude ako vymaľované. A že aj bolo.

Licancabur a San Pedre de Atacama

Vstávame o pol štvrtej, teplomer ukazuje niečo pod nulou, hviezdy vyrážajú dych. Nasilu raňajkujeme, balíme pripravené veci a s veľkým očakávaním nasadáme do auta. Eusebiov fúzatý parťák s istotou ťahá ponad lagúnu v spleti neoznačených vyjazdených koľaji až zastavujeme hodne nad lagúnou vo výške asi 4700 metrov. Je asi pol piatej, ešte je tma, nad nami silueta Juriques a Licancabur (5916 m). Vyrážame. Nie je veľmi chladno, ideme však veľmi pomaly, lebo sa nesmieme unaviť. Je to náš prvý výstup a nemáme žiadnu skúsenosť s podobnými výškami. Výbava je však skvelá, zato Eusebio a šofér idú v texaskách, ošúchanej šuštiačke a ušanke, len s malým ruksačikom, chlebíkom, flaškou vody, keksíkom, zato plným pytlom koky, ktorú Eusebio do nás stále tlačí a smeje sa syslími lícami. „Vamos gringos, vamos..!“ Božská je šoférova žena, ktorá sa pridala – v punčochách, sukniach a sandálach, zato bez ťažkostí s dýchaním. Pomaly stúpame, o šiestej sa začne rozvidnievať, lagúna pod nami má ohromné farby, pomaly sa prevaľujú oblaky a striedavo sa zaťahuje, zatiaľ sa ide celkom fajn. Nad inckými ruinami rastie netrpezlivosť a miesto pomalého výstupu podľahnem tendencii ponáhľať sa, čo sa mi stáva takmer osudným. V jednom momente si uvedomujem, že oddych mi už nepomáha, že ani po najedení sa mi nejde lepšie, že som sa dostal za kritickú hranicu, anaeróbnym postupom, je to šialená únava, ktorá neprechádza. Posledné metre sú naozaj krok za krokom. Nakoniec som hore, asi o dvanástej. Ženička cupitala vedľa mňa a vždy počkala, evidentne stále bez väčších problémov napriek nemalej nadváhe. A Eusebio sa len smeje a prežúva usilovne zelené lístky. Hore je jazero. Smaragdová voda na dne krátera, najvyššie položené jazero na svete vo výške 5800 metrov, na posvätnej hore Inkov – Licancabur. Dominanta Atacamy z čílskej strany, veľkolepý záver cesty juhozápadným okruhom. Po kráterovej hrane sa mi kráča podozrivo dobre, ale najmenšie prevýšenie je nesmierne namáhavé. Na vrchole strávime asi pol hodiny, je pomerne teplo, okolo nuly, v podstate jasno, oblaky sa prevaľujú – postupne sa však počasie zhoršuje, začína pofukovať. Cesta dole prevažne suťovým žľabom je veľmi rýchla, šmýkame sa v štrku, odchádza nevoľnosť, ktorá sa objavila, keď sme začali zostupovať. Posledný kilometer k autu prakticky bežím, to len tá výška bola zdrvujúca. Oddychujeme v penzióne, poobede opäť leje, prichádzajú dvaja cyklisti z Brazílie, ktorí sa chystajú nahor zajtra, neskôr jedného z nich stretneme v La Paz. Potom nás šofér hodí na colnicu, čo je asi 7 km, do Chile ho ale nepustia. Máme šťastie, dva krát do týždňa tu chodia kamióny s kyselinou, ktoré nám zastavujú samotní colníci. Inak by sme museli šliapať pešo, lebo džípy tadiaľto pôjdu až zajtra. Na cestu z Argentíny z Paso Jama je to ďalších osem kilometrov, môjmu šoférovi sa pokazí brzda na kamióne a tak mením voz – berie ma brazílsky šofér prázdneho ťahača, s ktorým hodinu plynule konverzujem, napriek tomu, že hovorí tzv. „porteňol“ a nerozumiem mu ani slovu. On mne evidentne áno, keby len viac pozeral na tú mokrú cestu. Napodiv živý vystupujem v San Pedre de Atacama. Colnica. Je tu teplo. Príjemne teplo, ľahký ruch, za plotmi sa griluje, v bočných uličkách sa prechádzajú ľudia a na námestí a hlavnej promenáde z udupanej hliny to žije. Stovky gringov, reštaurácie, nápoje. Pýtam sa na možnosti výletov na Lascar, Lullaillaco, San Pedro vn. – šialene drahá záležitosť, len napríklad Licancabur vyjde na štyri krát toľko ako náš Eusebio. Zlatý chlapec. Ľudia venčia psov, my sedíme na námestí a pozeráme do tmy, kde je Licancabur a kde sme stáli pred 12 hodinami. Spíme v príjemnom penzióne kúsok od centra.

Převzato z www.freeside.sk/miso.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí