Japonsko – krajina, ktorá je známa každému, aj tomu, kto tam nebol. Tento juhovýchodný gigant je u turistov v obľube už mnoho rokov, len v roku 2025 krajina privítala takmer 43 miliónov zahraničných návštevníkov. Dôvodov je viacero – okrem celosvetovej popularity japonskej kultúry, anime, manga, bezpečnosti a čistoty, prírody a pamiatok to je často zaujímavé spojenie high-technológií a stále silne konzervatívnej spoločnosti.
V tomto článku však žiadnu konzervatívnosť či tradície nehľadajte, práve naopak. Predstavíme si skutočné pozoruhodnosti, aké pravdepodobne inde nenájdeme.
Podívejte se na kompletní fotogalerii
Přejít do galerie
Tetovanie je v Japonsku stále pomerne nezvyčajné
Mnohí, vrátane japonskej vlády, si tetovanie spájajú s mafiou jakuzou a kriminálnikmi. Preto tam nenájdete ani veľa tetovacích salónov a na niektoré miesta vás s tetovaním ani nepustia – v mnohých posilňovniach, bazénoch či na plážach je tetovanie buď úplne zakázané, alebo si ho musíte aspoň zakryť. Sama musím túto kontroverziu potvrdiť – na paži mám viditeľné tetovanie vo veľkosti cca 6 centimetrov. Keď som v Osake nosila pracovnú uniformu, tetovanie mi bolo vidieť a pár krát sa preto pri mne domáci pristavili, či dokonca sa mi ho dotýkali.
Roky rozhodnutie japonského Ministerstva zdravotníctva, práce a sociálnych vecí klasifikovalo tetovanie ako lekársky úkon, čo znamenalo, že umelci, ktorí vykonávali prax bez lekárskej licencie, technicky porušovali zákon o lekároch. To viedlo k medializovanému trestnému stíhaniu tatéra z Osaky Taikiho Masudu, ktorý bol obvinený po tom, čo polícia v roku 2015 navštívila jeho štúdio.
Masuda napadol rozhodnutie až na najvyšší japonský súd – a v septembri 2020 Najvyšší súd vydal prelomové rozhodnutie: tetovanie nepredstavuje lekársky zákrok. Súd uviedol, že tetovanie si vyžaduje umelecké zručnosti odlišné od medicínskych a že nemožno predpokladať, že tento úkon vykonávajú výlučne lekári. Masudova pokuta bola definitívne zrušená a tatéri v Japonsku majú teraz jasné právne opodstatnenie vykonávať svoje remeslo bez lekárskej licencie.
Po vynesení Masudovho oslobodenia získala Japonská asociácia tetovacích umelcov, ktorá bola založená počas súdneho procesu, na obrátkach a do tejto profesie sa zapojilo viac ľudí, keďže hrozba trestného stíhania pominula.
Pre cestovateľov je praktické ponaučenie jednoduché: tetovanie je v Japonsku legálne a tetovanie v tejto krajine už pre umelca nie je legálnou šedou zónou. Sociálny obraz však stále ostáva diferencovaný – ale aj on sa mení.
Slušnosť nadovšetko
Japonci neradi hovoria priamo nie, či neviem. “Nie” sa oznamuje tak, že sa elegantne vyhnete priamej odpovedi, napríklad frázami ako „rozumiem, premyslím si to“, „zvážim to“, či „ťažko povedať“ (Chotto… ちょっと…; Muzukashii desu 難しいです; Daijoubu desu 大丈夫です).
Japonci skrátka nechcú narušiť harmóniu ani v bežnom rozhovore s pre nich nedôležitou osobou.
Extrémne prepracovanie
Známe extrémne prepracovanie a neuveriteľné pracovné nasadenie Japoncov si žiaľ vyžaduje aj svoju najväčšiu obeť, a tou je tzv. karoshi (過労死) – unikátne slovo v japonskom jazyku, ktoré doslova znamená smrť z prepracovania. Odhaduje sa, že každý piaty pracovník je v Japonsku vystavený karoshi, pričom tento stav postihuje najmä mladších pracovníkov, mužov a dokonca i zahraničných stážistov, ktorí na podobné podmienky nie sú zvyknutí. Vláda v roku 2014 schválila „Zákon o podpore preventívnych opatrení proti karoshi“, no kultúra obetovania sa pre prácu naďalej pretrváva.
25. decembra 2015 spáchala 24-ročná Matsuri Takahashi samovraždu skokom z izby zo spoločnosti, v ktorej pracovala. Takahashi bola zamestnankyňou najväčšej japonskej reklamnej agentúry Dentsu Inc., ktorá je známa svojím náročným pracovným prostredím.
Pred svojou smrťou Takahashi zverejnila na svojom účte na Twitteri niekoľko znepokojivých správ, v ktorých vyjadrila svoju bezmocnosť. „Sú 4 hodiny ráno. Moje telo sa trasie. Umriem. Som taká unavená“ a „Som fyzicky aj emocionálne zničená“ sú len dve z mnohých výkrikov o pomoc, ktoré Takahashi zverejnila na sociálnych sieťach.
Vyšetrovanie tokijského úradu pre pracovné štandardy zistilo, že Takahashi odpracovala viac ako 100 hodín nadčasov za jediný mesiac, podľa pokynov svojich nadriadených. Príbeh Takahashi vyvolal celonárodné pobúrenie, ktoré viedlo k schváleniu zákona o reforme pracovného štýlu z roku 2018, ktorý zakazuje zamestnancom pracovať viac ako 45 hodín nadčasov za jeden mesiac.
Ako žijú zamestnanci, ktorí pracujú vo veľkých firmách
V pracovnom prostredí ešte ostaneme a povieme si, ako žijú zamestnanci, ktorí pracujú vo veľkých firmách, ako napríklad Mitsubishi. Zamestnanci majú možnosť využiť ubytovanie, ktoré im spoločnosť ponúkne, avšak musí dodržiavať určité pravidlá.
V ubytovaniach je večierka aj ranný budík, po ktorom nasleduje rozcvička a pridelené výživné raňajky. Ženské návštevy sú úplne zakázané. Zamestnanci dostávajú príspevok na metro; pokiaľ chcú cestovať do práce bicyklom – potrebujú písomné schválenie nadriadeného (v prípade, že by sa niečo stalo).
Počas dňa je hlásená hodina, ktorá oznamuje nielen čas obeda, ako i oddychu. Napriek tomu je absolútne znormalizované a priam očakávané neopúšťať pracovisko skôr, ako váš nadradený. Rovnako sa nezvyknú odmietať posedenia po práci, ktoré sa točia najmä okolo alkoholu. Spojte si toto všetko a pri cestovaní do Japonska jednoznačne natrafíte na mierne povedané podgurážených „sararimenov“. Termín Sarariman サラリーマン pochádza z angličtiny (salaryman) a používa sa na všeobecné označenie úradníka, zamestnanca veľkej firmy. Typický sarariman je muž v obleku s kravatou, celý deň sediaci za úradníckym stolom s ďalšími kolegami, ktorí si po práci idú často vypiť. Opitých sararimanov uvidíte najmä po zotmení, či už ledva chodiacich, ba až ležiacich na ulici, alebo „unavených“ v metre cestou domov.
Hikikimori
Hikikimori ひきこもり/引きこもり, v doslovnom preklade „ostať doma“, alebo „sociálne stiahnutie sa“ je ďalším závažným problém japonskej spoločnosti, kedy sa jednotlivec úplne stiahne zo spoločnosti – a to z práce, školy, priateľov, i svojich koníčkov. Takíto ľudia väčšinu času trávia zavretí vo svojich izbách, na internete, hraním videohier alebo sledovaním televízie. Odhaduje sa, že takýmto spôsobom života žije viac než 1 milión ľudí, prevažne mužov vo veku 15-64 rokov. Samozrejme, tento fenomén je čoraz viac viditeľný celosvetovo, no s Japonskom ako smutným lídrom.
Johatsu
Podobným, a oveľa horším fenoménom v japonskej spoločnosti je johatsu 蒸発, v preklade „ten, ktorý sa vyparil“ a označuje miznúcich ľudí, ktorí sa zámerne rozhodli opustiť svoj doterajší život a zmiznúť v anonymite. Dôvodov ich zmiznutia je viacero: dlhy, hanba zo spoločenského zlyhania, nefunkčné manželstvo, silný sociálny tlak, nespokojnosť so svojim životom. Jednotlivci sa rozhodnú opustiť svoje rodiny, zamestnanie, všetky záväzky, aby začali odznova na inom mieste. Na potvrdenie si, že ide o skutočný fenomén, existujú špecializované firmy (yonige-ya 夜逃げ屋,), ktoré pomáhajú ľuďom zmiznúť počas noci. Pokiaľ ide o legálne vysvetlenie tohto problému, japonská polícia zvyčajne po takýchto osobách nepátra z jednoduchého dôvodu: nejde o trestný čin. Odhaduje sa, že každoročne tu takto zmiznú desiatky tisíc ľudí.
Falošný vzťah
Falošný vzťah? V Japonsku si môžete „prenajať“ takmer kohokoľvek: partnera na prechádzku, partnera na objímanie či na spoločenskú udalosť. S takýmto prenajatým partnerom či partnerkou môžete ísť na rande, alebo prenajatá „stará mama“ vám dobre navarí a odíde. Systém tohto typu prenájmu siaha už do 90.rokov, avšak na svojej popularite získal okolo roku 2010, kedy začal byť čoraz viac viditeľný v japonských mangách, TV programoch, či na internete.
Existencia prenájmu tu dáva perfektný zmysel: neuveriteľne silný spoločenský tlak, ktorý vám nedovolí nebyť horším než perfektným: skvelá práca, slušný život, spoločenské postavenie. „Honne (本音)“ – vaše pravé ja a „Tatemae ((建前)“ – tvár, ktorú ukazujete svetu je v Japonsku takmer u každého na dennom poriadku. Takmer neexistujúca podpora duševného zdravia, možnosť hovoriť o svojich problémoch a ťažkosť s nadväzovaním vzťahov vedie ľudí k „dostupnejším“ možnostiam, akým je aj prenájom. Vďaka nim neriskujete ohrozenie skutočných vzťahov, môžete byť sami sebou a dostanete presne to, čo si žiadate. Čo sa týka rozpočtu, zvyčajne ide o 3 000 – 6 000 jenov za hodinu (okolo 25 eur – často s minimálnou rezerváciou) a dlšie prenájmy môžu prekročiť 20 000 jenov (100 eur) za cestovné náklady a pod.
Skutočne unikátne bary
Snáď neexistuje miesto na zemi, ktoré by mohlo konkurovať unikátnosti japonských barov, než Tokyo. Od zvláštnej tematiky či architektúry, toto mesto ponúka zážitky, vďaka ktorým zažijete nepoznaný nočný život. Nižšie si predstavíme niektoré rarity:
- Muscle Girl Bar: kde vás obsluhujú skutočne „namakané“, svalnaté slečny, ktoré vás za príplatok budú doslova niesť na rukách či v rámci predstavenia od nich dostanete facku. Samozrejme, aby si na svoje prišli všetci, podobný podnik existuje aj v mužskej verzii;
- Alcatraz ER: bar s tematikou „väzenskej nemocnice“, kde hostí vítajú „zdravotné sestry“ s putami a nápoje sa podávajú v lekárskych striekačkách;
- Science Bar INCUBATOR: tento bar premieňa bežné koktaily na zábavné chemické experimenty a je nielen zábavný, ale aj vzdelávací;
- Kiha – vlakový bar: každý kto vyskúšal cestovanie v japonských vlakoch, si ich jednoznačne okamžite zamiluje. Práve tým sa inšpirovalo toto miesto, kde si platíte za „cestu“, teda čas, ktorý tu strávite. Napríklad 10 minút popíjania vyjde na 5 eur;
- The Axe Throwing Bar: tu si okrem pitia s priateľmi môžete so školeným profesionálom zahádzať sekerami;
- Bunny bar: kde sú dievčatá oblečené tak, aby vyzerali ako zajačikovia;
- Maid bar: čašníčky, oblečené ako slúžky, sa správajú k zákazníkom ako k pánom v dome.
A samozrejme, mnohé ďalšie.
