HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Yazd – dva dny v pouštním městě

Yazd – dva dny v pouštním městě

Cesta do púštneho Yazdu trvá približne 7 hodín autobusom zo Shirazu. Lietadlo letí len z Teheránu, takže som musela veriť, že nebudem patriť do ročnej štatistiky – 30 000 mŕtvych na nedobudovaných cestách. Stretla som sa s názorom, že pokiaľ by Irán v tomto momemte zavrel ropu a zemný plyn, tak nemajú nič – nemajú vybudovanú žiadnu infraštruktúru. Ale na druhej strane, keď niekde stavajú, tak im je jedno, či položia 5; 10 alebo 20 cm hrubú vrstvu asfaltu.

Boostan záhrada v Yazde, Írán

Šoféri boli opäť upozornení, že nehovorím perzsky a posadili si ma hneď za nich, čím sa cudzinec, najmä keď cestuje sám a je nežného pohlavia, stáva ochutnávačom všetkého, čo majú pripravené šoféri pre seba. Bolo mimo sezóny a v autobuse s 12 cestujúcimi som bola jedna z troch žien. Tie si ma zobrali na mušku a počas cesty kŕmili, asi aby som im pomohla zbaviť sa veľkých zásob.

Púštna cesta do neznáma

Cesta od Shirazu po starej zdemolovanej diaľnici sa premieňala v púšť, ale klimatizácia v autobuse nedovolila silnému slnku, aby sme sa čo i len trochu spotili. Ráz krajiny sa menil na vyprahlú krajinu s roztrúsenými dedinami s hlinenými domami, ktoré mali strešné kopule, kvôli cirkulácii vzduchu, akejsi jednoduchej klimatizácii. Po vystúpení z autobusu ma premkol prvýkrát od vstupu na iránske územie trochu nepríjemný pocit. Človek, s ktorým som sa mala stretnúť, tam nebol (poznala som ho cez jednu organizáciu, ale nikdy sme sa nevideli, iba si vymieňali e-maily). Problém bol v tom, že tento asistent na univerzite nemá rád mobily, tak bolo ťažké sa s ním dohodnúť na presnom mieste a čase stretnutia, keď sme komunikovali iba cez e-maily. No nič, napísala som sms-ku Kavehovi do Rashtu, že ako sa volá hostel, ktorý mi raz dávno odporučil. So smiechom mi volal, že nikdy mi nič nedoporučil, že čo tam robím a sama a že si mám kúpiť letenku späť do Rasthu, že pôjdeme na hory. No, ale ako? To bolo teda povzbudenie. Sedela som na zábradlí a v hlave sa mi vynorili všetky články cestovateľov, ako bezradne postávali a nevedeli kam ísť. A zrazu som bola jednou z nich. Vedela som iba názov hostela, o ktorom som bola presvedčená, že predsa existuje, že mi niekto o ňom hovoril. Bola som v Iráne už  druhý týždeň, tak som sa povzbudzovala, že to zvládnem. Keď jedna zo spolucestujúcich prišla a lámavou angličtinou mi ponúkla odvoz, tak som jej slušne poďakovala a vzdychla som si, že to musím zvládnuť. Kaveh v telefóne počul, že sa s niekym rozprávam a vypýtal si tých ľudí k telefónu. Potom mi preložil ich milú ponuku – zoberú ma s nimi do mesta, k niekomu na návštevu, možno budem môcť u nich aj prespať. Tak som nasadla a s mierne stiahnutým žalúdkom vyrazila na objavovanie náboženského mesta, lebo inú možnosť som v podstate nemala.

Ochranná ruka, vzdialená 1500 kilomentrov

Kaveh sa o mňa staral náležito. Zodpovedne si zobral telefónne čísla mojich „sprievodcov“ (Hoseyn, Tahire a Maria) a mne dával rady ako sa správať v Yazde, keďže sa toto mesto skutočne dosť odlišuje od iných. Prvá rada sa týkala šatky. Väčšinou ani v dome si ju žena nedáva dole, pokiaľ je  prítomný nejaký muž. To bolo celkom dobré poučenie, pretože sme išli do moslimskej rodiny na návštevu. V každom iránskom dome sa vyzúva, čím sa ukazuje aj rešpekt k domácim. V celom dome boli akurát koberce a vankúše vo veľkých priestranných miestnostiach. Usadili sme sa v izbe na koberec, kde domáce ženy boli zahalené v čadoroch. Dokonca malé, asi 6 ročné dievčatko malo už na sebe šatku. Oficiálne pravidlá hovoria, že dievča do 10 rokov si nemusí zakrývať hlavu. Celá návšteva bola tichá, pomaly meditačná. Domáci každú návštevu určite ponúknu čajom  s nabatom a ovocím. Posedeli sme asi hodinku. Veľa z ich vravy som nemala, ale aj tak to bolo zaujímavé.

Pri zapadajúcom slnku sme objavovali krásy mesta, ktoré nadobudlo zvláštnu farbu odrážajúcich sa posledných lúčov od hlinených stien. Prešli sme základné pamiatky mesta a lámavou angličtinou sa mi snažili vysvetliť čo je čo. V lepších prípadoch Hoseyne hľadal niekoho, kto vie anglicky a potom mi to ten človek preložil.

Celý večer som dostávala náhodné telefónáty a sms-ky od mladíka s ktorým som sa mala stretnúť. S Hoseynom sa dohodli na mieste  stretnutia, ale kým tam prišiel dotyčný, boli sme preč. Veď pre moju skupinku som bola atrakcia ja a chceli mi ukázať krásy Yazdu. Asi po piatich hodinách naháňania sme sa večer stretli. Prespala som teda u známeho, ale bolo mi ľúto, že som odchádzala od Hoseyna a jeho netere s kamarátkou. Kaveh večer volal Hoseynovi, ktorému za mňa poďakoval, že sa o mňa staral. Hoseyn mu vymenoval miesta kam plánovali ísť na druhý deň a odkázal po Kavehovi, že sa môžem pridať.

Ráno ma známy odviezol na dohodnuté miesto na svojej motorke. Po pravej strane cesty sme míňali domy a ja som si musela otočiť hlavu doľava, aby mi nedajbože niekto nevidel tvár. Neviem síce, čo by náhodný muž z tej tváre mal, keďže domy boli vzdialené 10 m a pri rýchlo prechádzajúcej motorke, by veľmi neregistroval, či tvár bola otočená k domom alebo od nich. Ktovie, či to bola paranoa alebo je Yazd ozaj tak náboženský.

Rozvedený Hoseyn – bývalý karatista ma odviezol domov, kde čakala Tahere s Máriou. Na naše pomery to bol trochu zvláštny dom. Rozľahlý, ale len jedno poschodie. Dom bol v tvare U a vonku malá záhradka s kamennou kaďou na umývanie. V miestnostiach takmer nič nebolo, iba všade koberce a vankúše, kde-tu skriňa. Dali sme si raňajky, obliekli sa do manta, šatky a maghne a vyrazili do okolia Yazdu.

Približne 40 km od Yazdu v dedinke Rezvanshahr sa nachádza mešita, ktorá je zvláštna tým, že bola objavená len nedávno. Približne pred 50-timi rokmi pod nánosom hliny a bahna, kde bola takto zakonzervovaná približne 500 rokov. Bolo ráno, niečo po deviatej hodine. A v mešite miestne ženy s deťmi sedeli na zemi okolo bohato prestretého obrusu a pochutnávali si na bohatých raňajkách.

Zamierili sme do niekoľko kilometrov vzdialeného mesta Maybod so zaujímavým múzeom o pošte a kobercovým múzeom s ukážkou tkania. Navštívili sme známe Zorastrianske miesto Chack-chack.

Najzaujímavejšou časťou dňa bola cesta do púšte za veštcom. Šoférovanie asi 20 km prašnou cestou okolo starej (alebo novej?) železničnej trate. Malý prikrčený domček pozostávajúci z niekoľkých častí. Hlavná obývacia časť, kde sa v  predizbe zhromažďovali ludia. Pri vchode sa každý vyzul, posadil sa na koberec a čakal. Druhá miestnosť, kde veštec prijímal svojich klientov bola akási chodba. Mal jedného spoločníka, ktorý veštcovi a klientom nalieval čaj. Zúčastnila som sa tohto rituálu, aj keď som takmer nič nerozumela. Ale žmurkajúce oči Tahere a poťahovanie kútikom naznačovali, že ho tak vážne neberú, ako vážne sa veštec tváril. Pýtal sa ich nejaké otázky v rukách akési kocky na tenkom špagátiku, ktoré šúlal a potom ich hodil. Veštcovi sa neplatilo peniazmi. My, ale aj iní zákazníci mu doniesli vajíčka.Tie naše boli určite varené, lebo celý deň ležali za zadným sklom  auta.

Tahere je niekoľko rokov vydatá, ale bezdetná. Výlet do Yazdu jej prišiel veľmi vhod, keďže v okolí Yazdu (ale nielen tam) sú malé keramické dielne. Nakúpila vybavenie do bytu – džbány, šálky, vázy…Skutočne neviem, či Hoseyn majiteľov a robotníkov jednotlivých dielní poznal, ale v každej ma zobral dozadu za predajňu do výrobne a skladu polovýrobkov a ukazoval, čo sa ako vyrába.

Ošľahaný vetrom a slnkom sme zašli do miestnej reštaurácie na obed. Okrem nás tam bolo asi 50 dievčat zahalených v čadoroch – školský výlet. Hoseyn opäť neváhal a prihovoril sa im, či hovoria anglicky. Mal trochu výčitky, že sa celý deň rozprávajú perzsky a ja z toho nič nerozumiem. Mladé dievčatá, asi tak 13 -15 ročné upriamili na mňa pozornosť, zhŕkli sa okolo mňa a zaplavili ma množstvom otázok. Udivili ma výbornou angličtinou a rozumnými otázkami.

Večer cestou domov sme sa zašli najesť do záhrady Boostan-e-naji. Opäť som sa utvrdila, že Iránci pod rúškom tmy vychádzajú v početných skupinách do parkov, kde si rozložia deky a obrusy, usadia sa na zem a v zápale veselej vravy si vychutnávajú jedlo. Ak nie je voľné miesto v parku na tráve, postačí aj chodník pred záhradou.

Zmorení celodenným slnkom sme sa tešili domov. Ešte sme sa prešli bazárom, lebo som od kamarátov dostala zoznam vecí, čo sa v Yazde oplatí kúpiť. Hoseynovi som podala papier a on všetko zariadil. Ešte ma zobral do čajovne, ktorá v minulosti slúžila ako miestne kúpele. Rozsiahle miestnosti v ktorých sa zachovali bazény a pôvodné obkladačky. Už som bola tak unavená z celého dňa, že keď mi Hoseyn  kázal, aby som fotila,  nemala som silu. Snažila som sa  v hlave spracovať to šťastie, že som sa na dva dni dostala aj do okolia púštneho mesta.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí