HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Bolívia

Bolívia

Je jasné ráno a kontúra Parinacoty je čistá, zasnežená sopka nad jazerom Chungara je neskutočná, podobne ako Sajama o kúsok nižšie.

Vulkan Parinacota a jezero Chungara

Je jasné ráno a kontúra Parinacoty je čistá, zasnežená sopka nad jazerom Chungara je neskutočná, podobne ako Sajama o kúsok nižšie. Chceme ísť na prírodné termálne jazierko pri dedinke Sajama v rovnomennom NP, máme šťastie, berie nás dvadsaťročný Caesar s dodávkou spolu s Američanmi, študentmi poľnohospodárskej fakulty toho času na praktickej stáži v Bolívii, na ktorých čakal. Inak sa do dedinky nedá dostať, lebo sú tam len dve autá. Kúpanie s výhľadom na zasnežené šesťtisícky pojedajúc broskyne je skvelé, od výstupu upúšťame, pre množstvo snehu, nestabilné počasie a riziko búrok. Dedinka medzi horami, podobná tej na čílskej strane je úžasná, cintorín s modrými cyklistickými vencami, nepálené tehly, udupané ulice a námestie, pohostinstvo 4. cenovej nápadne podobné tomu v Medveďove, vzduch víria krídla múch miesto komárov, jedlo je však teplé a dobré. Sme späť na colnici a otázku ako ďalej riešime spolu s asi desiatimi nízkymi opálenými pánmi s kabelami a ženičkami s farebnými nošami, nakoniec nás za 20 boliviáno zvezie na objednávku v dodávke miestny jefe, s pocitom dobrého biznisu hladko kĺže na ojazdených pneumatikách popršanou vozovkou medzi trávnatými kopčekmi a červenými skalami, v diaľke ešte Sajama, potom už Illimani. Že sa ďalej nepohneme, si uvedomíme po dvoch hodinách márnej snahy vôbec zastaviť alebo potom sa pretlačiť do autobusu smer Tupiza – Oruro, lebo konkurencia je ozaj silná. Napriek veľkým kabelám a neznalosti cudzích rečí, zato využívajúc nízkeho ťažiska a skúseností v danej veci, sa vždy niekto natlačí pred nami, my velíme strategický ústup, zháňať bus z La Paz bude istejšie, ako zastavovať ďalšie ráno. Residencial Uruguay nie je o nič iný ako si ho práve predstavujete, cenné veci si radšej vezmeme so sebou, nočné La Paz je predsa len bezpečnejšie. Prebieha výmena prezidentskej stráže, všade opäť hudba, stánky s jedlom, množstvo ľudí koketujúcich s myšlienkou zakončiť večer amnéziou v beriete.

Do Tupizy

Tento deň je pomerne múčny, po kulinárskych deliktoch na trhu La Paz sa vydávame už známou krajinou do Tupizy, kde prichádzame ďalší deň so svitaním. Babka, čo si ustlala v prázdnejšom batožinovom priestore na mechoch s voľačím vystupuje čiperná a usmiata.

Tupiza

Nasledujúci deň však všetko vyvažuje, hneď ráno berieme na dva dni vychudnuté kone s divnou srsťou a s osemnásťročným Clementem v šiltovke a roztrhanom tričku, ktorý tak „poco“ hovoril aj anglicky, vyrážame: Tupiza – smer na juh do úchvatne farebných skalnatých údolí a kaňonov s kaktusmi. Je teplo, kone sú pokojné, moc neposlúchajú, robia to čo kôň nášho sprievodcu, najprv kráčame, to je pomalé, keď sa však kone cvalom rozbehnú, je to úplne iný pocit. Veľa skúsenosti s jazdením sme doteraz nemali, ale tých 25 kilometrov sa celkom dalo, keby ten koník ale menej klusal, viac cválal a neňuchal všetko ako pes. Krajinu treba navštíviť, nie o nej písať. Spíme u Clementeho v malej dedine, kde býva so sestrou a ženou. Zablatené cesty, múry z nepálených tehál, množstvo zvierat, slamy, kameňov – proste Bolívijský vidiek zblízka. Úžasný zážitok krutej reality.

Späť ideme tou istou cestou, lebo rieka sa nedá prebrodiť, nechávame napásť kone na zelenej tráve a ideme do ďalších kaňonov. Pri návrate do Tupizy leje ako z krhly. Keď končíme výlet na koni a zosadám z neho, som veľmi spokojný, že sme nespadli, lebo aj Clemente, čo jazdil odmalička, sa dosť často držal vzadu sedla. Čo ďalej, Jediná sauna funguje raz týždenne – v nedeľu – aj to len pre 15 ľudí – preto sklamaní ešte pešo zájdeme do El Kaňonu, čo je krásna lokalita kúsok za mestom. Tiene sú dlhšie, kontrasty veľmi ostré a údolie s uvedeným nečakaným menom sa ozaj oplatí, keď nie je nedeľa. V meste opäť napaľujem fotky, zároveň konzumujem silný steak pripravený spomaleným rehoľníkom a večer modliac sa sadáme do nie zrovna najpohodlnejšieho a vôbec nie nového autobusu. Začína pre mňa autobusový maratón.

Ráno Tarija, je už teraz o poznanie teplejšie, ale hlavne vlhkejšie. Tu na lavičke pred stanicou delíme veci, meníme ruksaky a rozchádzame sa – Žilo smer Villamontes, ja na juh – Aconcagua a Lake district. Keby som len nezabudol vypýtať tie purifikačné tablety a goráčové palčiaky. Za šesť hodín som v Bermejo, respektíve na hranici, na colnici skoro prídem o nervy aj rozum keď musím šlapať dva kiláky navyše kvôli poslabším colníkom – asfaltom po slnku, okolo džungľa, komplet mokrý a dehydrovaný potom lokálnym spojom z Aqua Blanca do Oránu, kde partia potetovaných chlapov s divými očami, špinavými tričkami, guľatými líčkami a veľkými mechmi cestujú so súhlasom pána Kállaya, ktorý sa rozhodol stráviť niekoľko rokov v tejto lokalite v červenom tričku vo funkcii kontrolóra autobusových lístkov, kontrolujúc zároveň tunajších plantážnikov a pašerákov a tým aj prevažnú časť miestnej produkcie koky. Orán. Salta. Choripan – špekačka v žemli so zeleninou a korením. Jeden, druhý, tretí – tomu pred boxerskou arénou pred dvoma rokmi sa však nevyrovnajú. Zajtra ma víta Mendoza.

Mendoza

Budím sa v oblasti Catamarcy, cesta nejde v okolí hôr, tie robia len kulisu na obzore, krajina je postupne suchšia, počasie lepšie. Mendoza je najkrajšie najzelenšie mesto, ja však riešim a vybavujem plynové bomby a požičovne vybavenia. Páperka, mačky a duplexy stoja dokopy 100 dolárov na 3 týždne, od toho ustupujem, verím, že to nebudem potrebovať a mačky vyriešim na mieste. Je veľa hodín, dávam si poslednú dobrú večeru a idem spať. Aconcagua čaká.

Puente Inca

Ráno mám ozaj zhon a stres. Najprv povolenie na 3 týždne na výstup (stojí 300 dolárov – POZOR!! office je presťahovaný z parku San Martina k informačnému centru v meste!), potom bomby, potom Carefour kde kupujem šesť chlebov, mizerné sladkosti, tonu tuniakov, sardiniek a paštek, lebo nemajú jednu prekliatu mäsovú konzervu alebo frankfurtské párky, bude horor na tomto vydržať týždeň. Ešte že autobus mešká aspoň štvrť hodinu, musím ho stihnúť, lebo spať chcem v Confuencii. V Puente Inca stretám partiu Čechov, čo začali na Cotopaxi, tu ale skončili vyzimení pod vrcholom, a teraz cez pivovú penu pozerajú na snehy južnej steny, ktorí mi dávajú pár dobrých rád. Muly však neberiem a vyrážam o pól piatej nahor, s batohom plným jedla, v ruke spacák a stan. Bude to makačka, vyniesť to hore, ale potom sa mi pôjde ľahšie, keď mi odbudne. Spoliehajúc na túto taktiku pomaly, pomaličky šlapem nahor, po ceste zastavujem ľudí a pýtam sa na podmienky, viacerí podobní sólisti po úspechu mastia konečne dole. Úspešnosť väčších výprav ma moc nezaujíma. Všetci však hovoria o mačkách. Cesta mi je známa spred dvoch rokov, Confuencia je posunutá dokonca o niečo bližšie, ešte na prahu pred zostupom k rieke. Cesta je naozaj pomalá, včera som však nepil do rána víno ako naposledy, a tak o pol desiatej som hore. Stan nestaviam. Som dosť unavený.

Do Base Campu

Aconcagua od Puente del Inca

Vstávam pomerne skoro, bez zbytočného odkladu vyrážam, dnes to bude masaker. Asi 25 kilometrov do výšky 4300 metrov do Base Campu dlhým vyhriatym údolím. Kopce sú krásne, sfarbené do červena, do žlta, šedé žulové steny so snehom, zelená tráva pri potoku, vyššie holá suť. Cesta je veľmi dlhá, šliapem asi 11 hodín, je to naozaj strašné, ku koncu s povinnými prestávkami, ale mám to za sebou. Som viac unavený ako som plánoval, verím že nedostanem preto horskú chorobu. Acetazolamid ani kortikoidy si na prevenciu nedávam, len analgetiká, zatiaľ zaberajú. V Base Campe stretám Zbyňka, požičiava mi mačky, čím rieši moju najväčšiu obavu. Teplá polievka je skvelá, platí sa tu v dolároch – za vodu aj toalety.

Na Campo Canada

Tretí deň si dávam oddychový, robím iba vynášku vecí – konzerv, bômb a vecí, čo nepotrebujem na Campo Canada. Je tam pár stanov, väčšinou expedície, veci ponechávam voľne medzi skalami, snáď mi nezmiznú. Hore idem 2,5 hodiny, je to psychicky zničujúce, dole len pól hodinu suťovým žľabom. Zvyšok oddychujem, kupujem si polievku, lebo na tuniaky moc chutí nemám. Tábor je veľký, je tu viacero spoločností, každá má svoju vodu, stany, jedáleň, toalety, nosičov, muly. Topánky nepožičiavajú, mačky stoja aj 10 dolárov na deň. Je to tvrdý bussiness, teplá sprcha 10 dolárov, večera 12 dolárov, telefón 3 doláre za minútu. Aspoň ten vrtuľník je zadarmo. Je tu malá „galéria“ moderného umenia, ľudia tu pobehujú väčšinou v profesionálnej výzbroji a profesionálnym výrazom v tvári, večer sa spí, miesto vysedávania pri gitare.

Po silnom spánku sa necítim zle, preto pokračujem ďalej, beriem veci a vyšliapanou cestou idem na Canadu, bez predchádzajúcej nervozity, veci sú našťastie v poriadku, ľudia sú dobrí aj tu. Campo Canada (5000 metrov) je za výraznou ostrohou na severozápadnom svahu, pár stanov je aj kus mimo cesty na juhozápad, kde je snehové pole. Stretám Brazílčana s Japoncom, s ktorými sa obiehame už tretí deň, sú odhodlaní a taktizujú, pripomína to charaktery z ringu tajných zápasení z akčných filmov. Je tu hodne Argentínčanov, Američanov, Chilanov, Španielov, Angličanov, Čechov, Holanďanov. Počasie je dobré, na ceste zatiaľ žiaden sneh, vyššie už ale nie je voda, ale snehových polí na topenie je dostatok, tablety nepoužíva nikto. Duplexy prakticky všetci. Beriem odložené veci a idem na Nido Condores, za Cambio Pendiante je cesta príjemná menším stúpaním, aj tu na hrane je niekoľko stanov. Veci ponechávam na Nide, chlapík zo správy parku sa mi vyhráža, že bez duplexov ma nepustí nahor. Z Nida je už slušný výhľad, vrchol nevyzerá ďaleko a snehu je málo, zato na južných svahoch okolitých kopcov je ho hodne, aj keď sú značne nižšie. Vraciam sa spať na Canadu, fúka stredne silný vietor, večer v takej výške je úžasný.

Netrpezlivosť rastie, človek však už cíti, že niečo má už za sebou, pomaly sa ide hore, toto nie je žiadna dlhá nepríjemná vyhriata dolina. Ráno jedna tabletka, vstávam a vyrážam však pomerne neskoro. Ešte mám na dnes dosť vody z Base Campu, za chvíľu som v Nido Condores (5500 metrov)- veľkom tábore na širokej rázsoche, odkiaľ plánujem zajtra vyraziť na vrchol. Na Berline spať nebudem, moc sa tým nezíska. Večer ešte vybehnem nad spomínaný Berlin asi do 6000, kde stretám prvého a posledného Rusa, tiež na obhliadke terénu. Keď si spomeniem ako mi bolo na Licancabure, teraz je to ako výlet na Kokořín. Chodníkov je veľa, všetky idú nahor, verím že potme nezablúdim. Ešte netuším, ako podstatná sa stane táto moja prechádzka. Večer 3 hodiny topím 6 litrov vody zo snehu na malom plynovom variči, funguje perfektne. Spím veľmi zle, podobne ako vraj ostatní ľudia pred výstupom, v spacáku mám veľa vecí, je zima.

Na vrchol

Vstávam až o tretej, zle vyspatý, vyrážam až štvrtej. Je -12, počasie dobré, Aconcagua jemne osvetlená mesiacom, sneh sa ligoce. Vietor nefúka, všade ticho, ostatní už vyrazili, lebo idem sám. Cestu poznám, na Berline som o šiestej, ide hladko, je -18 a začína svitať. Až pri Independencii doháňam prvých – respektíve posledných ľudí, je asi 8 hodín, začína byť teplejšie, musím si však na variči zohriať nohy, lebo na ľavej od začiatku cítim zimu na prsty. Veľmi to pomáha, až do konca nemám problém, napriek niekolkohodinovému pochodu snehom, o čom zatiaľ netuším. Sedíme na slnku na drevách rozbitého refugia Independencia, pijeme čaj, drvivá väčšina ľudí nasadzuje mačky, ja pokračujem bez, chodník snehom nie je prudký a nešmýka sa. Prechádzame cez hranu rebra späť na severnú stranu na prudký traverz, ide sa mi veľmi dobre, predbieham viacero skupín, Calaneta je síce strmá, nasadzujem mačky, dá ale sa diktovať tempo a drobnými krokmi stúpať plynule nahor. Všetko leží pod nami, Base camp i ľadové kopce nad ním – drobné a stratené vo zvlnenej krajine až po horizont. Prichádzam k veľkej skale pod ktorou sa stáča chodník doľava na záverečnú pasáž pod vrcholom. Je to však kritický moment, na suťovom teréne bez zrejmého chodníka je postup extrémne vyčerpávajúci, nasledujúcich 100 metrov ma úplne zničí. Na vrchol to nie je ďaleko, výstup je odteraz utrpením, nielen pre mňa ale aj pre ostatných, doťahujeme sa navzájom o dva kroky. Hlavne vinou chodníka, ktorý je absolútne neudržovaný, zošliapaný, je to zrada tých, čo starajú o park. Nepomáha jedlo, oddych, každú chvíľu rozmýšľam, či sa nepreberiem v Mendoze, keď zavriem oči. Zastavujem každých desať krokov, viem že hore vyjdem, ale čo potom. Záverečný výšvih a som hore. Na šiesty deň, po desiatich hodinách z Nida. Jemne zvlnená vrcholová žulová plocha veľkosti hádzanárskeho hriska, s plechovým krížom, prakticky bez snehu. Kto chce urobiť krok vyššie, musí ísť na druhú stranu zemegule, všetko je pod nami. Len to nie je vidieť, počasie sa zhoršuje, všade sú len oblaky a výhľad nie je žiadny. Ľudia sa fotia, zababušení do farebného goretexu, dvíhajú ruky nad hlavu. Zatiaľ nefúka vietor, je „extrémne teplo“, som len v civilných nohaviciach, košeli a klobúku, také počasie som na vrchol Aconcagua nečakal. Tri vrstvy mám v batohu. Keď opadne nevýslovná radosť, o druhej idem nadol, začína fúkať a husto snežiť, hmla hustne. Spolu s jedným Čechom ideme nadol, veľmi pomaly, aj šmýkanie suťou je namáhavé. Postupne nasnežilo 20-30 cm snehu, je naozaj zima, hmla na 30-50 metrov. Po Independenciu je len jeden chodník. ďalej je to problém, nie sú tu tyče, tobôž stromy, chodníky, svahy, všetko je zasnežené. Odhadujeme smer, únava zo stresu, že stratíme smer razom mizne, priberáme Američana z Michiganu a spolu ideme nadol. Minieme Berlin a už vôbec nevieme či ideme dobre, orientácia podľa kompasu je len približná. Našťastie spoznávam cestu z včerajšej obhliadky a nakoniec nájdeme aj tábor Nido. V tej hmle sme ale mohli kludne prejsť 200 metrov okolo a ani by sme o tom nevedeli. Po ceste ešte doslova zachraňujeme jedného Holanďana v oranžovej goretexke, ktorý vôbec nevedel kde je, ani ktorým smerom približne je tábor. Posledné na čo mi zostávajú sily je ukrutná hádka s rančerom o značení chodníkov, moc si z nej ale asi nezobral, tak o rok to asi lepšie nebude. Ľudia pozor!, toto nie sú Tatry, tu môžete ísť kilometre a nikam neprídete, vždy treba rozmýšľať čo ak… Stan mám kompletne zasnežený. Je to tu ako v rozprávke. Chcel som sa zbaliť a ísť dole do Base Campu, ale v takomto počasí to nehrozí. Rozprávka to ale nie je pre tých čo dnes prišli sem. Na Aconcaguu môžu zabudnúť, ten sneh tu vydrží aj týždeň. Je mi ľúto Brazílca s Japoncom.

Sestup

Ráno je biele, sneh je komplet všade. Rýchlo sa balím a padám, večer chcem byť v Mendoze. Zostupujem snehovou pláňou ku Cambiu, potom sa ide lahšie, v shehu a štrku sutě sa valím nadol, je to ale namáhavejšie – hlavne po včerajšku. Sneh je asi do výšky 4700 metrov. V Base Campe sa zbavujem prebytočného jedla, plynových bômb – hojný prezent zásob pre kompániu, vďačnosť je však nízka, polievku si musím platiť. O druhej odchádzam, tí čo sú Base Campe, nemajú potuchu o snehovej nádielke, čo ich čaká hore. Mal som veľké šťastie, keby som sa rozhodol spať na Berline, alebo sa zdržal o jediný deň, 300 dolárov by som vyhodil zbytočne. Dolu sa veľmi ponáhľam, posledný autobus ide o deviatej. Robím len dve malé prestávky, v snahe ušetriť po prechode cez most pri Confluencii sa nevraciam, ale skúšam nadivoko, po stopách ďalej dole. Tam je prielom, preto opäť po stopách sa štverám napriamo na kopec, ktorý ma nepustí popri rieke. Je to vysoké a nebezpečné, keby mi vypadol spacák z ruky, je zle. Postupne zrýchľujem, od vstupu do parku bežím. Túžba vypadnúť odtiaľto a dýchať iný vzduch je strašná. Svetlá Puente Inca sa približujú, na autobus nakoniec ešte čakám, ide o pól desiatej. Bol to strašný, 45 kilometrový zostup. Stretám Srbov na Punto Vacas, nek sme živí i zdraví. Spím celú cestu. Je tu Mendoza a ja pokračujem v spaní v hodinovom hotelíku pri stanici, na lepšie o jednej v noci nebol čas.

Viňa del Mar

Ráno sa cítim skvele, dávam si prechádzku mestom a mám pocit, že sa pôjdem vykúpať k moru. Cesta mi zaberie celý deň, obradu na colnici je s bázňou venovaná patričná kratochvíľa – rentgeny, psy, papieriky, pečiatky. Nasledujú strmé serpentíny a obdivuhodná železnica na nekonečných suťových svahoch nalavoboku, dolina s cestou lemovanou tisíckami kaktusov, večer však už trasľavým autobusom uháňame teplým vzduchom k moru, vyhadzuje ma asi o polnoci vo Viňa del Mar. Držky v žemli potešia v ktorúkoľvek i nočnú hodinu, s mojimi rozpukanými ústami je to ale vážny problém. Chile opäť víta svojimi cenami, bývanie na priváte u staršej dámy za primeranú cenu poskytuje očakávaný prepych po týždni strádania v horách.

Toto je jediný doslova oddychový deň, keď robím všetko pomaly, periem veci, jem, kúpem sa v mori. Viňa del Mar je ako stvorené na tieto činnosti, piesková pláž blízkeho letoviska Rňaca je prekrásna, dosť plná, s veľkými vlnami a studenou vodou, všade konfitéria, dobré jedlo, zelené palmy. Až večer sa pohýnam ďalej, zaspávam v autobuse spoločnosti Turbus triedy semicama, ktorá sa pohodlnosťou nelíši od vypelichaných matracov v službe.

Temuco

Ráno ma budia v Temuco, ešte dezorientovaný vystupujem v hlavnom meste Araucánie, mesto so silným vplyvom Mapučskej kultúry, ktorá Španielom najdlhšej odolávala a ich odpor zlomili až v polovici devätnásteho storočia. Mesto bez zbytočne uchvacujúceho okolia, centrálnej autobusovej stanice a klobások z konského mäsa je nenápadné, s ošarpanými ulicami, tržnicou prepchanou indiánskymi suvenírmi. Tu vybavujem nevyhnutné veci, márne zháňam informácie o prístupnosti národných parkov a sopiek. Smer Villarica a odtiaľ Pucón, dvojica príjemných rekreačných stredísk na brehoch jazera Pucón s priezračnou vodou, krásnymi plážami s čiernym pieskom, krásnymi ulicami a z dreva a kameňa postavenými hotelmi a kasínami. Okrem pláže bez psov (v Chile neobvyklé) je mojim hlavným cieľom Villaeica – zasnežená, neustále dymiaca sopka Villarica. Podvečer vyrážam, najprv pešo, potom taxíkom – z mesta asi 7 km ku vstupu do národného parku. Tam trávim noc, ešte večer prichádza vela áut, ktoré idú západ slnka pozrieť z miesta ešte vyššie položenej stanice lanovky. V noci sa nad sopkou vznáša červený premenlivý oblak výparov, zospodu ožarovaných lávou. Keď sopka pred dvadsiatimi rokmi vybuchla, lávové splazy sa zastavili tesne pred Pucónom.

Villarica

Vstávam veľmi skoro, k stanici lanovky lyžiarskeho strediska Villarica ma berie rodinka výletníkov. Na lanovku nečakám, beriem sa nahor, nad hlavou mi o chvíľu prúdia davy doobliekaných vulkanológov. Hore sa rozprávam so sprievodcom o miestnych pomeroch, na Llaimu radí ísť z východu, lebo z juhu a západu je to o hubu. Tu však s istotou vystupujú desiatky turistov privezených mikrobusmi cestovných kancelárii a po rýchlokurze práce s cepínom sa vydávajú nahor. Prevažná väčšina výstupu ide snehovým chodníkom, ktorý na stúpajúcom slnku mäkne, čo v husacom rade helma za helmou idú nahor, s čakanmi vzorne hompáľajúc pri boku. Počasie je nádherné, opar z kopcov sa dvíha, výstup je však dlhší než som predpokladal. Vrchná časť je bez snehu, na kráterovej hrane podľa vetra pekelný smrad pri vetre smerom od krátera. Pôvodný zámer spať na vrchole som síce nezrealizoval, ďalší krát by som však neváhal, vstupné sa dá zaplatiť i cestou nadol. Kráter má asi 200 -300 metrov a pohľad nadol, kde strieka žeravá červená láva je jedinečný. Majstri fotografi so statívmi utierajú slzy zo sírnych výparov, zhlboka potom dýchajú, zábery však stoja za to. Perfektne možno vidieť vulkány ako Lanin, Quetruplán na východe, LLaima, Lonquimay, Tolhulaca na severe, Coshuenco, Tronador na juhu, Osorno je v oblakoch. Cesta na dol vedie po zadku vyšmýkanými toboganmi, kde sa dá nabrať celkom slušná rýchlosť, opäť k radosti uniformovaných zúčastnených výletníkov. Ďalšia cesta suťou nie je o nič ťažšia, za chvíľu som medzi stromami s bielymi kmeňmi a zelenými korunami, cez ktoré presvitá Villarica. Údajne sa tu natáčal i nejaký prehistorický americký film. Nadol sa na dvakrát zveziem, vraciam rančerovi požičaný cepín (ktorý je vhodnejší ako mačky). Poobede oddychujem v Pucóne a s malou Čilankou sa túlame po meste. Navečer idem cez agentúru aj s Izraelcami do neďalekých prírodných termálnych bazénikov, kde do noci užívame aquas calientes.

Huerquehue

Na ďalší deň trochu mením plán, v tejto oblasti sa mi veľmi páči a vsádzam na NP Huerquehue – real qem of this area. LP niekedy ľúbi preháňať, toto však vidieť treba. Kým ste neboli v araukáriovom lese, tak ste v lese vôbec neboli a váhať netreba. Mal som na to len 7 hodín, kým ma ďalší autobus neunášal ďalej na juh, ale vhodnejšie by boli 2 dni. Začíname nenápadnou lagúnou a entrádou so vstupným 7 dolárov, terén sa postupne okolo vodopádov a snových výhľadov na zasnežený vulkán Villarica dvíha na prah, za ktorým sú smaragdové lagúny obkolesený skalnými útesmi ponorenými do divokosti zelenej prírody, je to džungľa mierneho pásma s ozrutnými stromiskami s kôrou bielou alebo ako lanami obmotanou, nad ktorými ešte dominujú machom porastené ozrutné Araukárie, ktoré Španieli volali aj dáždnikovité stromy. V rýchlosti sa kúpem s jednou Austrálčankou, nasávam teplo a vôňu lesa, čo sa šíri nad lagúnou, musím ale už bežať, lebo cesta volá. Zisťujem, že preto cestujem stále sám, lebo nikto sa tak neponáhla ako ja. Je to daň za krátky čas a to, že mám v merku toho toľko. Pucón Villarica, Lago Calafquen, Koňirape, Lago Panguipulli, Puerto Fui. Scenerická cesta lokálnymi spojmi s rozpáranými sedačkami v spoločnosti miestnych ľudí s výhľadom na sopky a jazerá z riek zahradených lávovými splazmi. V malej rybárskej dedinke Puerto Fui nocujem, posledný trajekt odišiel o šiestej.

Ľadovcové Lago Pirihueica možno prekonať inak, len trajektom, prvý odchádza o ôsmej. Jazero je tiché a krásne, hory okolo strmé, porastené lesmi. Na druhom brehu by som sa nespoliehal na autobusovú dopravu, po pár kilometroch je colnica s Argentínou, procedúra tu je v podstate blesková, po ňu argentínsky autobus možno chodí. Mňa berú ľudia čo tade prechádzajú až do San Martin de los Andes – cez NP Lanin, mimo jazera kraj hodne pripomína Slovensko – husté lesy, zaoblené kopce a zelené lúky. San Marin je príjemné letovisku, v ktorom sa moc nezdržujem, cestou siedmych jazier (Ruta de los siete lagos), ktorá zodpovedá názvu prichádzam do Villa Angostura – prepychovejšieho letoviska pri jazere Nahuel Huapi rovnomenného parku, len kúsok od Bariloche. Počasie je zlé, trekovať som tu ani neplánoval, nepodarí sa mi ale dostať sa ešte ten deň späť do Chile, lebo autobusy sú plné. Večer v pizzerii stretám neskutočného nemeckého cestovateľa, ktorému kamaráta odviezli domov pre flebotrombózu a tak s veľkým čiernym psom chodí krajinou, doslova chodí, lebo ho nikto nevezme so psom do autobusu. Za 3 týždne nachodil asi 850 km, je to čudák žil 4 roky medzi severoamerickými indiánmi, precestoval Áziu, prestopoval Austráliu a teraz uvažuje, že sa vráti do Pucónu, kde s kamarátom rozbehnú bussines so snežnicami.

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí