HedvabnaStezka.cz SvetOutdooru.cz SvetBehu.cz TuleniPasy.cz Padler.cz KnihyNaHory.cz FestivalObzory.cz SnowFilmFest.cz ExpedicniKamera.cz

Blízkovýchodne dobrodružstvo VII. – Aleppo

Blízkovýchodne dobrodružstvo VII. – Aleppo

Autobus nám z Hamy odchádza presne o 8:00. Pred hotelom zastavujeme taxík a sme zaskočený, že nás vôbec nechce obrať. Za cestu na stanicu platíme 30 SYP, čo nám hovorili aj v hoteli. Za necelé dve hodiny prichádzame do Aleppa.

Ešte sme ani poriadne nevystúpili a už sa okolo nás objavila guča taxikárov. Nimi ponúkanú cenu 100 SYP za odvoz sme stiahli na polovicu. Vyhadzuje nás na ulici kde stojí známy hostel Zahert al-Rabih. Nič. Obiehame hostely a aj hotely v okolí s tým istým výsledkom. Dosť sa to podobá na situáciu z Damašku pred týždňom. Jediné voľné miesta sme našli v hoteli „Syria“ len cena 1000 SYP (2 osoby/noc) sa mi moc nepáči. No aspoň máme kde bývať.

Už z rána je poriadne teplo. Dnes je štvrtok čo znamená, že souk je ešte otvorený a zajtra po ňom neostane ani stopy. Musíme to teda dnes využiť. Kráčame špinavými ulicami až k celkom peknej mešite so zelenými kopulami. Stojí hneď pri jednej z viacerých mestských autobusových staníc, tak je aspoň dobrým orientačným bodom. Stále kráčame a kráčame, ale nič tu akosi nieje.

Zisťujeme jednu zaujímavosť a to, že mapku ktorú máme so sebou nesedí skutočnosti a sme úplne inde. Vrátime sa teda do centra. Chytáme taxi, ale hrá sa že mu je 50 SYP za ten kúsok málo a pre nás je 100 SYP zase zbytočne veľa. Nech si ide. Zatiaľ sme v Aleppe videli len špinavé ulice plné odpadkov a zápachu. Prvý dojem teda nič moc, no verím, že sa to čoskoro zlepší. Vraciame sa pri archeologické múzeum pri ktorom bývame.

Cestou míňame dva celkom pekné parky s fontánami a sochou Hafeza al-Assada. Aj tu je však kopa bordelu pretože slovo „smetiak“ tu nikomu nič nehovorí. Smeti sa hádžu všade a vždy keď to človeka napadne. Hľadáme niečo pod zub. Na konci našej štvrte stojí hodinová veža Bab al-Faraj. Oproti nej si v malej reštaurácii dávame kebab. Je božský. Sledujem kuchára ako vzadu griluje mäso na uhlíkoch. Dostávame plný tanier s kebabom, plackami a ešte k tomu ja misku zeleninového šalátu. Výborne sme sa najedli.

Po obede máme siestu a nečinne oddychujeme. Na izbe sa nám vybila žiarovka, tak ju beriem na recepciu s trúfalou požiadavkou či by náááhodou nemali novú. A odpoveď? „Takú žiarovku nemáme a nevieme či budeme mať„. Už nás takéto niečo ani neprekvapuje. Som nejaký uťahaný a to sme toho dnes ešte veľa ani neprešli. Po sieste je čas preskúmať trhy. Na začiatok si dávame „lahôdku“ v podobe mäsového trhu. V teple visia na hákoch neidentifikovateľné kusy mäsa čakajúce na svojich kupcov. A kto si nevyberie z hákov nevadí! Na rozpálenej zemi už čakajú pripravené balíčky plné mäsa. Stačí ho len zobrať a bez čakania je človek obslúžený. Prechod takýmto trhom je asi najlepšia cesta pri rozhodovaní či sa stať vegetariánom.

Cestu vedúcu k bráne Bab Antakya lemujú opravári obuvi. Vo všetkých obchodíkoch majú to isté, to však nikomu nevadí. Za bránou Antakya začína iný svet. Svet s názvom Souk al-Attarin, ktorý pozvoľna prechádza do souku Az-Zarb. Predavači sedia vo vnútri alebo pred obchodíkmi a lákajú na svoj tovar. Orechy, pistácie a bylinky striedajú kockaté olivové mydlá, o pár krokov sa vzduchom nesie orientálna vôňa korenín, presladených koláčikov a čajových listov. Plátno zakrývajúce strechu je miestami prederavené, takže sa do úzkych uličiek dostávajú zväzky slnečných lúčov. Priestorom sa rozlieva zvuk vozíka ťahaného po kamennom podklade a pravidelné ťukanie drevenej paličky starého obyvateľa Aleppa. Tovar sa mení a voňavé orechy vystriedali šatky, galábije, košele, hodváb, bavlna a veľké kusy vlny. Do tejto atmosféry sa primieša smrad visiaceho mäsa a následne vôňa z pripravovaného kebabu. Je tu až príliš veľa vôní, chutí a podnetov aby ich človek všetky strávil. Na konci sa objavuje svetlo, ktoré znamená únik z tohto podmanivého sveta.

Východ von je fascinujúci. Pred nami sa vynára mohutná kamenná citadela – symbol starého Aleppa. Hore sa chceme pozrieť až zajtra, tak sa venujeme len jej okoliu. Hľadáme tieň aby sme sa doplnili vodou. Aj dnes teplota stúpa tesne nad 40 °C. Naspäť do souku vstupujeme oddelením ručných výrobkov. Obchodníci ponúkajú šperky, zlato, drahé kamene a výrobky z nich, kanvice, dýky alebo drevené majstrovské diela. Celým soukom sa vraciame až pri Bab Antakya. Cestou absolvujeme celú procedúru vôní a zápachov útočiacich z každej strany.

Aspoň 20 ľudí nás zastavuje a pýta sa odkiaľ sme. Už asi musím byť slušne opálený, pretože najviac ľudí ma tipuje na Španiela či Taliana. Cez cestu stojí pre zmenu ovocný a zeleninový trh. Ulice sú až neskutočne plné bordelu. Kupujeme banány a broskyne. Nakoniec sa predavač hnevá lebo som si dovolil sám vyberať broskyne, ktoré chcem. Veď kto si potom kúpi tie hnilé keď to takto každý spraví? Na rohu trhoviska sa šíri poriadny smrad hnijúceho ovocia. Cestou na známu ulicu Baroon Street sa zastavujeme u nás na izbe. Nechávame tu pár vecí a dávame fľaše do chladničky. To je asi tá najlepšia vec čo je na celej izbe. Dokonca sa začína kaziť aj ventilátor a ide len na najsilnejší stupeň. Kašlať na neho, aj tak by s tým nikto nič nespravil. Na rušnej ulici Baroon Street stojí slávny Baroon hotel, ktorý hostil mnohých významných hostí. Dnes si je ťažko predstaviť , že v časoch najväčšej slávy bol najlepším hotelom Blízkeho Východu. Pôsobí ospalým, ošumelým dojmom a keby nemal tabuľku s menom ani ma to nenapadne. Ulice sú poriadne rušné, plné života, premávajúcich sa ľudí a trúbiacich áut. Natrafili sme na úzke námestie. Po celom jeho obvode sa predávajú topánky.

Pri archeologickom múzeu oddychujeme v parku. Pridáva sa k nám chlapík s tradičnou otázkou: Where are you from?“. Krajina s názvom Slovakia mu niečo hovorí. „Ljubljana?“ nie, nie. „Praha?“, tak to už je bližšie. „Bratislava?!“ Bingo! Na tretí krát to vôbec nebolo zlé. Vysvitlo, že pozná Slovensko lebo pred niekoľkými rokmi robil v Kanade spolu s nejakým Slovákom. Chvíľu kecáme, nadáva na domácu politiku a želá si keby to tu bolo ako v európskej únii. Sedíme oproti fontáne a sledujeme ako si z parku robia domáci pomaly ale isto smetisko. V obchodíku si kupujem pikantného tuniaka s arabskými plackami. Zajtra strávime v Aleppe ešte celý deň, takže zbytok si nechávame na neskôr.

Na ráno sme si naplánovali návštevu Citadely. Vonku je ešte väčšina obchodíkov stále zatvorená. Dôvody na to sú dva. Po prvé je ešte skoro a po druhé je dnes piatok – svätý deň moslimov, takže niektoré ani neotvoria. Pár ľudí ma však otvorené a zametajú si pred svojim obchodíkom. Ak má sused zatvorené tak šup so smeťami k nemu a ak nie, nič to na ulici je dosť miesta. Za Bab Antakya vstupujeme do souku. Svet piatkového souku je zmenený na nepoznanie. Boli sme tu asi pred 15 hodinami, no teraz je z toho úplne iné miesto. Nikde žiadny predavači, žiadne vysvietené obchodíky, žiadne mäso na hákoch, zvolávanie a ani kopa ľudí. Pôsobí chladne až odmerane.

Souk je ponorený do tichej tmy, z ktorej ju vytrhávajú len zväzky slnečných lúčov prenikajúcich cez deravú strechu. Oproti nám stretávame len niekoľko tmavých postáv ponorených v galábijach. Na celom souku sú otvorené asi len 3 cukrárne, kde sa vo vnútri pripravujú lákavé dobroty. Na Citadelu prichádzame asi 10 minút pred otvorením, tak čakáme v tieni. Kaviareň na námestí už začína rozvoniavať a pomaličky sa začína zapĺňať. Z 200 SYP mi nemá ako vydať 40 SYP. Za nami je minimálne 20 ľudí, ktorý keby mu zaplatili hneď mi môže vydať. Niéééé, to by bolo príliš jednoduché. Predavač si od nich pýta pero aby mi na lístok mohol napísať, že keď sa budem vracať mám sa zastaviť a on mi vráti 40 SYP. Hmm, aj tak sa dá. Ešte pár schodov v útrobách Citadely a sme hore. Je tu mnoho ruín, vykopávok a zbytky starej mešity.

V tieni jednej z nich popíjame vodu. V tomto teple je nesmierne osviežujúca. Vydláždeným kamenným chodníkom prichádzame k novšej mešite s minaretom. Hneď vedľa neho je malé posedenie. To je jedno, pretože o mnoho zaujímavejší a krajší je výhľad, ktorý Citadela ponúka. Pod nami sa rozprestiera druhé najväčšie mesto Sýrie. Domy sa pozvoľna v diaľke strácajú v opare. Zhora vidno nespočetné množstvo minaretov. Keby ich človek počítal, je dosť možné žeby sa dostal až k stovke.

Po obvode Citadely je niekoľko takýchto rozhľadní, takže spolu podávajú nádherný panoramatický pohľad na mesto. Z výšky rozoznávam známe budovy a mešity okolo ktorých sme sa včera motali. Na opačnej strane chŕli fabrika mohutné oblaky dymu. Hore nás dokonca aj sníma sýrska televízia, ale šanca žeby sme sa uvideli v telke je asi taká, že do rána pokryje Aleppo sneh. Sú tu aj vykopávky, ale nikto na nich nerobí a asi dlho ani nerobil čo prezrádzajú hrdzavé až deravé fúriky pohodené vedľa. Po prezretí Citadely zapadáme do pustého souku. Na niektorých miestach je stále cítiť aróma korenín, ktorá je zapísaná v stenách a dverách obchodíkov. Skoro na konci trhu pracuje mäsiar. Potôčiky čerstvej krvi stekajú do blízkeho kanála zatiaľ čo pár metrov ďalej leží zarezaný baran. Mäsiar ho porcuje priamo na špinavej zemi. Zajtra na otvorení souku tu bude visieť na známych hákoch. Pri mešite so zelenými kopulami ideme preskúmať autobusovú stanicu.

V spoločnosti Kadmous kupujem na zajtra ráno dva lístky do Damašku (150 SYP/osoba). Pred siestou ideme do archeologického múzea. Myslel som si, že si kúpime nejaké knižky, ale nemajú nič. Múzeum tvorí niekoľko miestností plných nádherných nálezov z najvýznamnejších sýrskych lokalít. Každá má vlastné oddelenie. Múzeum je práve v rekonštrukcii a je tu poriadny bordel. Niektoré nálezy sú len tak pohodené vo vitrínach. Zlatý prsteň sa váľa za sklom ako bezcenný kus plechu. Zaujímalo by ma ako dlho by im trvalo zistiť, že im chýba. Budova múzea má veľmi pekne zhotovené priečelie. Na čiernych kamenných levoch stoja sochy, ktoré podopierajú strechu. Túlame sa okolím a na izbu si berieme dva kebaby. Zase sú plné zvláštnej kvasenej zeleniny.

Posledné popoludnie sa ideme pozrieť na kostoly. Aleppo je totiž mesto kde sa dá okrem islamských pamiatok nájsť aj mnoho kostolov. Všetci si tu nažívajú kľudne bez akejkoľvek nevraživosti. V symbióze tu stojí kostol vedľa mešity a nikomu to neprekáža. Odbíjanie celej hodiny vo zvonici sa strieda s hlasom muezzína z blízkeho minaretu. Našli sme dokonca ulicu, ktorá je stále vyzdobená vianočnou výzdobou. Na to, že je august je to celkom slušné.

Sedíme v parku a z kostola cez cestu sa ozýva veľmi známa zvučka. „Odkiaľ že ju poznám?“ Chvíľu rozmýšľam no potom ma to napadne. Rolničky! Také niečo ma ani vo sne nenapadlo. Sedím v sýrskom Aleppe, vonku sa teploty šplhajú k 40°C a z kresťanského kostola sa ozývajú rolničky. Už sa len bezcieľne túlame známymi aj neznámymi uličkami tohto zaujímavého mesta. Na rušnej ulici sledujem ľudí. Niektoré ženy sú oblečené na európsky spôsob a oproti ním sú v ostrom kontraste ženy, ktoré sú zahalené od hlavy po päty v dlhých čiernych hábitoch. Niektoré majú dokonca burku a na rukách rukavice, tak aby ani centimeter tela nebol vidieť. V malej voňavej pekárni kupujeme pizzové, mäsové a olivové koláčiky na večeru. Balíme veci, pretože zajtra odchádzame do Damašku!

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí