Lyžovať na Korzike? Áno je to skutočne možné. Aj keď je Korzika preslávená pre jej krásne pláže a tyrkysové more, väčšiu časť ostrova tvorí horský masív s nadmorskou výškou nad 2000 m…
a tak sme s Ivankou zosnovali skialpovú exotiku – Monti e fraghji (pozn. autora hory a sneh po korzicky). Zimné hory Korziky sú ozajstnou exotikou, kým na zasnežených svahoch si môžete užívať slnko a sneh, výhľady sú na zelené doliny a tyrkysové more.
Cesta z Banskej Bystrice do Savony prebehla hladko za necelých pätnásť hodín. Menšia dezorientácia nastala až v Savonne , ale po krátkej srdečnej inštruktáži od troch miestnych smädno-vyzerajúcich týpkov sme boli hneď v obraze kadiaľ na trajekt. Nočný trajekt „Sardinia Regina“ zhltol aj náš mikrobus ako nič, spokojne zamľaskal, zatvoril oceľovú papuľu, zdvihol kotvy a po niekoľkých pivách nás ukolísal do zaslúženého spánku. Ráno doružova nevyspatí, keď tma už strácala dych, sme sa ako bezprízorní nadržanci potulovali po palube s foťákmi, pripravení zdokumentovať prvé slnečné lúče a prvé obrysy Perly Stredomoria. Hlavne sme chceli uzrieť zasnežené korzické Alpy, keďže sme boli mierne skeptickí k avizovanej trojmetrovej snehovej pokrývke. Sardinia Regina nás po ôsmej ráno ostentatívne vypľula v Bastii na môj milovaný ostrov a začalo dobrodružstvo, ktoré moju platonickú ale nehrdzavejúcu lásku ešte prehĺbilo a zhutnilo a rovnaký cit začalo prebúdzať aj v srdciach mojich súputnikov Ivanky, Martušky, Moma i Maťa.
Z prístavu sme vyrazili naprieč Bastiou na jedinú korzickú diaľnicu smer Bonifacio. Už dopredu som sa tešil, ako pri Casamozze odbočíme na lokálku a vo Francarde do údolia Scala di sta.Régina, ktoré som pred rokmi na baiku prevzdychal od únavy a hlavne úžasu. Bol to nezabudnuteľný vstup do náručia kamenných majestátov. Úzka cestička s pozoruhodne kvalitným asfaltovým povrchom sa kľukatila v dychvyrážajúcej výške nad posvätnou spenenou riečkou Golo. Vyznačená stredová čiara je tam na dve veci…, lebo ak stretáte auto, smola, treba sa vyhnúť na odpočívadlo, ktorých je tam, našťastie, nahusto. Cesta je vytesaná do zvetraných skál ,tzv.tafoni, prekrásnych bizarných tvarov. Zvodidlá tvorí zväčša len asi 30-centimetrový kamenný múrik alebo vzduchoprázdno. Kým som ja krútil volantom, snažil sa nezrútiť sa do priepasti, nič neoškrieť, neodtrhnúť, nezraziť, (kravy boli disciplinované, divé kozy ušli a dali si príležitostný bouldering, )ostatní odušu fotili a achkali mi za ušami.
Keď sme na podhorí so zdvihnutým obočím vnímali bujnú sviežu vegetáciu, zrejúce citróny a mandarínky a po snehu ani stopy, naše obavy sa pred mestečkom Calacuccia rozplynuli. Otvorila sa nám panoráma snehom žiariacich dvojtisícoviek a bolo nám jasné, že Méteo France, ktoré sme tri týždne pred odchodom denne s Ivankou sledovali, netárali do vetra. Ešte sme sa vydriapali posledných pár kilometrov do sedla Col de Vergio, (1477 m ) zacúvali auto do snehu vedľa cesty a dychtivo balili matroš na dva dni. Za chvíľu sme si obuli lyže a nedočkavo sa pustili prevetrať pľúca a zadky zaplesnené nekonečným sedením. Mali sme namierené na chatu Refuge Ciottuli di i Mori (1991 m). Bezprostredne po štarte sme sa trochu vychýlili od trasy, lebo sme sa dali zlákať stopou nejakých nešťastníkov, ktorí si to chceli skrátiť ale bol to prešľap. Nevadí, času sme mali, síl tiež, rýchlo sme sa pri salaši de Radule zorientovali a pokračovali popri vodopádoch di Guagnerola správnou cestou.
Čochvíľa sme vystúpali do širokého údolia a boli sme odmenení scenériou, ktorá je pre každého skialpinistu čí turistu balzamom na dušu a impulzom nacvakať zábery , aké si vysníval ešte pred akciou. Nuž sme sa ťahali dolinou, zastavovali, fotili, kochali, až sme sa ocitli pri Refuge di Mori. Nečakali sme , že aj na Korzike vypukol skialpový boom. Bola sobota a v chate plno. Lež vpohode sme si našli voľné miesta v lágri, pri varičoch aj pri stole. (Pri peci už nie, tam sedelo pár mesiačikov celý večer a ráno zase. Alebo ešte.) Ale dobre bolo, posedeli sme, pojedli, čosi aj popili i do spevu nás začalo ťahať…
Nový deň nás vítal plechom ako z pohľadnice. Naším cieľom bola Paglia Orba (2525 m) hrdiaca sa pseudonymom Korzický Matterhorn. Nádherný výšľap, najprv na pásoch, neskôr sme pod žľabom opatrili nohy mačkami a záver zas na pásoch. A donekonečna fotenie, kamera a výsledné, pre nás exotické, zábery so zálivom Golfe de Porto v pozadí. A potom čerešnička na torte- zjazd až ku chate.
Nuž, nechcelo sa nám odtiaľ, chata sa vyprázdnila, dolina obrovská, kadejaké ďalšie nami neprebádané vrcholy a žľaby ale čakali nás aj iné naplánované lákadlá, tak poďho ta dolu do doliny! Martuška, Momo a Maťo si cestou ešte vybehli na Punta di Tula,(2142 m) kúsok od chaty, my s Ivankou chytro k autu urobiť tam menší ordung.
Prohlédněte si všechny fotografie k článku…
Keď sa aj ostatní navrátilci poprezliekali a spakovali, vyšli sme zo záveja a presunuli sa späť 18 km nad dedinku Lozzi do úpätia údolia Niolo. Odparkovali sme pri campingoch Acquale (1080 m) a tentoraz sa nabalili naťažko, lebo jednak sme pod Monte Cintom chceli fungovať tri dni no navyše museli ísť na batohy aj lyže a lyžiarky, keďže nás čakal výstup južným svahom , a teda prvých 5 km bez snehu. Trošku sme sa toho obávali ale v maratónkach to išlo nadočakávanie dobre. A keď mali toho naše plecia plné zuby, objavil sa sneh a s ním aj úľava v podobe presunu na pásoch. Počase to už začalo zaváňať blízkosťou nášho cieľa -** Refuge de l´Erco. (1650 m)** Keďže však zrejme nemáme radi priame cesty k métam, pre istotu sme zase trošku poblúdili a skomplikovali si príchod na chatu za svetla. Mierne sme znervózneli, lebo predstava, že ju budeme hľadať pri čelovkách nám na nálade nepridala. Šťastena však stála pri nás, lebo s Momom sme ju pri posledných zvyškoch svetla objavili a zvyšok partie trafil vidiac nás svietiť.
Na ten deň bolo toho (kilometrov i výškových metrov, ) celkom dosť, netúžili sme po inom ako po pokojnom večere v teple pri peci, pri stole prehýbajúcom sa pod množstvom jedla a nápojov. Stôl sa síce neprehýbal, (asi príliš hrubá doska?) ale sýti sme sa okolo polnoci uložili a ponorili do ríše snov (V ríši snow). Ráno, keďže nás na ďalší deň čakal útok na najvyšší korzický štít Monte Cinto (2706 m ) sme si naplánovali hospodársko-oddychový deň. Nachystali sme dreva, nazvláčali ho z blízkeho okolia, akoby sme tam hodlali pobudnúť do Veľkej noci. Nanosili z potoka vody a v troch miniskupinách sme sa pomaly vytrúsili z chaty do terénu. Za cieľ sme si dali jazero Lac du Cinto (2280 m). Spočiatku bolo stúpanie mierne, neskôr sklon pritvrdil muziku, zostrmel, pribudli aj nafúkané vankúše , ktoré neveštia nič dobré, neďaleko zhučala lavína z južného žľabu Cinta, čiže aj adrenalínu sme si užili. Ale aj krásneho zjazdu dolu ku chate. Nad Lac du Cinto je jeden šikovný žľab z Capu Falu. Nepokúšal som čerta, ani som nešiel doň nakuknúť, keďže som si nevzal mačky. Ale koťuhy Momo s Maťom sa tam vybrali, išlo to vraj pohodlne aj bez nich, lyžba eňo-ňuňu a mňa potom dole triafal šľak, že som to bez pokusu zabalil. (Čo už, hádam o rok.)
A zas jeden dlhý príjemný večer v teple de l´Erca. Nový deň nás postrašil mrakmi, slabým snežením- celkovým zhoršením počasia. Kruci, práve dnes! Ale Mt.Cinto kývalo na nás svojím kamenným prstom v hornej časti kuloáru, nuž sme vyrazili. Pekný výšľap najprv na pásoch, čoskoro na mačkách, krásny exponovaný terén, prevýšenie na vrchol 1100 m na pomerne krátkom úseku. Takmer kolmička. Počasie dosť divoké ale poctivo sme bojovali. Pod vrcholom na hrebeni, kde končil žľab na Ivanku doľahli jej nedoliečené priedušky, tak to zapichla. Nechal som ju v závetrí pod skalným previsom s tým, že vybehnem ešte aspoň po miesto, odkiaľ je to zlyžovateľné a toho kúska na vrchol sa vzdám, veď som tam už bol. Maťo a Momo sa vyzbrojili mačkami, po chvíli dorazila Martuška a pridala sa k nim. Pokiaľ vrcholové družstvo zdolávalo posledné metre, ja som už slintal pri úžasnom zjazde k Ivke, a potom spoločne dlho, dlho s malými fotoprestávkami rovno pred vchod do chaty. Aj ostatní to úspešne zmákli i keď chalani pri zjazde v hmle netrafili výstupovú cestu a zbehli vedľajším žľabom. Takže: bolo nám dopriate!
Ešte v tento deň sme zlyžovali a skráčali do Lozzi k autu a rozhodli sa, že síce pľúca a dušu čistíme v tejto nádhere už štyri dni, telo by znieslo konečne dôkladnejšiu očistu. Nuž v záchvate túžby po telesnej očiste sme opäť zamierili ponad rieku Golo do civilizovanejšieho sveta – univerzitného mesta Corte, kde na vás zo všetkých strán dýcha história a útočia všakovaké vône z nespočetných reštaurácií, kaviarničiek, pizzérií. Ubytovali sme sa v starý Paríž pripomínajúcom hoteli Paix, (Mier), spáchali dôkladnú hygienu, a udreli do ulíc. V pizzérii Chez Fako sme sa nadžgali výbornou pikantnou korzickou pizzou, (Momo pre istotu dve, čo ak by vypukol hladomor?) a preliali lahodným vínnym mokom z domácich zdrojov. Priamo úmerne s pribúdaním zážitkov, zapĺňaním pamäťových kariet foťákov a Momových kamier, vzrastajúcou únavou sa blížil záver nášho korzického dobrodružstva. Ostávalo nám navštíviť ešte najkrajšie z korzických údolí – Gorges de la Restonica.
Takže ráno si to náš mikrobus nasmeroval do Restoniky, ktorá ústi priamo do Corte. Zase som sa vybláznil , lebo cesta ponad rieku Restonica je ešte užšia a adrenalínovejšia ako tá prvá v Scala de la Régina. Chodí sa ňou autom až po salaš Bergérie de Grotelle ale keďže masívna kamenná lavína zmietla most, museli sme odparkovať o kilometer poniže. Okamžite sme skočili do lyží a popri salaši stúpali do doliny. Maximalistický plán bol Monte Rotondo (2622 m), druhý najvyšší korzický velikán. Cestou hore sme však pochopili, že to nedáme, lebo je príliš vzdialený a lyžovať potme v takom exponovanom teréne sa nám nežiadalo. Ale aj tak, Restonica neostala nič dlžná svojej povesti. Čakala nás tá najúžasnejšia scenéria, v akej sme sa kedy na pásoch či mačkách ocitli. Pod jazerom Melo sa pred nami otvoril obrovský biely kotol lemovaný skalnými stenami a žľabmi, po zdolaní hangu do dolinky Rinoso ešte väčší a krajší.
A stále tou rozprávkovou krajinou hore a hore až na Maniccia. (2496 m )Musím priznať, že ja som sa až tam nedostal, lebo som sa rozhodol posledný úsek vyjsť na mačkách z druhej strany ako ostatní na pásoch. Ale zapráskal som sa do takého strmého a tvrdého ľadu, že môj práškový skialpový cepín nemal šancu no a ja som pustil do gatí a takmer hodinu zliezal. Čo tam po tom, prežil som a tie zjazdy dolu boli opäť kráľovskou odmenou za prepotené tričko pri výstupe.
Urobili sme teda spoločnou fotkou „drímtímu“ pri aute za poslednou i všetkými ostatnými tunajšími „aktions“ bodku.
Odviezli sme sa na pláž pri mestečku Folelli, doplnili kalórie, hodili piesočný bivak, ráno kúpeľ v mori, presun do Bastie, povinné nákupy a prehliadka mesta…, ale takýto záver býva podobný vždy a všade. To, čo nebýva, to boli všetky tie dni predtým, každá hora, dolina, vodopád, kuloár, riečka, žľab…, všetko jedinečné, veľkolepé, nezabudnuteľné. To, čo sme od nášho zájazdu očakávali, dokonca prekročilo naše predstavy a inšpirovalo nás k pokračovaniu v objavovaní korzických krás a zvláštností nie len v lete ale aj v zime. Verte, je ich tam neúrekom. Preto je Korzika mojou (a asi už nielen mojou,) srdcovkou. A preto sa tam nedá nevrátiť. Merci, Corse a dovidenia!
Kompletná fotogaléria a video je na stránke: http://www.ivafilova.com/korzika.html
Ďalšie akcie na ktorých sa môžete zúčastniť s nami nájdete na stránke: www.montestour.sk
Text: Vladimír Sikula
Foto: Iva Sikulová, Marta Furdíková, Marcel Kováčik, Martin Kamas.
