Kórejská demiltarizovaná zóna

Trochu z histórie

Aby sme pochopili samotnú existenciu tejto hranice, musíme zájsť hlbšie do minulosti a pochopiť korene konfliktu a rozdelenia oboch Kóreí.  

Japonsko anektovalo (jednotnú) Kóreu v roku 1910. Japonská interpretácia vtedy bola, že Kórea je ako krajina prislabá. Vraj by hrozilo, že by ju mohla anektovať iná krajina, a preto ju „bezpečne“ anektovali Japonci. V skutočnosti však Japonsko využilo svoje územie v pevninskej Ázii na ďalšie dobývanie o niekoľko rokov neskôr – keď napadlo Čínu. Obyvatelia Kórey boli počas japonskej okupácie utláčaní, prepadli sa na hierarchické dno spoločnosti a veľakrát boli japonskými jednotkami vyvražďovaní.

Po tom, ako na japonské mestá Hirošima a Nagasaki spadli dve atómové bomby, Japonsko muselo kapitulovať 15.8.1945. Tento dátum označuje dátum oslobodenia Kórey, ktorá sa v tom čase rozdelila na dve časti – severnú a južnú. Toto rozdelenie prebehlo pod dohľadom Sovietskeho zväzu a USA ako dvoch najsilnejších mocností výhernej strany svetovej vojny. Krajinu rozdelili približne podľa 38. rovnobežky.

Spojené štáty a predstavitelia juhu považovali rozdelenie za dočasné, no zástupcovia a spojenci severu mali iné plány. Krajiny sa začali vyzbrojovať a prepukli medzi nimi lokálne roztržky – najmä pozdĺž hranice, ktoré viedli k stovkám a tisíckam obetí. V roku 1948 oficiálne vznikli obidve krajiny, na severe Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR/Severná Kórea), na juhu Kórejská republika. Napriek menším konfliktom však USA odmietali ideu invázie zo severu, čo sa im, bohužiaľ, vyplatilo.

Dňa 25.6.1950 prenikli severokórejské vojská cez hranicu a prekvapili vojská Južnej Kórey. Po dvoch dňoch padol Seoul a vláda sa dočasne presťahovala do mesta Busan. Vyzeralo to, že vojna bude mať krátke trvanie, keďže vojaci zo severu boli vybavení zbraňami a vybavením od ZSSR. Vojská juhu boli zatlačené až do okolia mesta Busan a pokrývali iba 10 % Kórejského polostrova.

Vtedy však prišli na pomoc vojská OSN, najmä USA, ktoré pomohli priebeh vojny otočiť. Severokórejské vojská boli zatlačené naspäť za hranicu a ešte ďalej, kedy bol dobytý aj Pyongyang. V tomto čase sa však čerstvý líder komunistickej Číny Mao Ce-tung rozhodol pomôcť svojim spojencom a vyslal na pomoc asi milión vojakov. Vďaka presile nepriateľa a ukrutnej zime boli nútené spojené vojská juhu a OSN sa vrátiť.

Približne okolo roku 1951 sa vojna dostala do nerozhodného stavu, kedy sa obidve vojská usídlili okolo 38. rovnobežky. Dochádzalo k menším bitkám, ktoré však neprispeli k výraznejšiemu progresu z jednej alebo z druhej strany. Vojna sa preto skončila v roku 1953 prímerím a bola vytvorená demilitarizovaná zóna, avšak technicky sú obe krajiny stále vo vojnovom stave.

Ako sa sem dostať a čo očakávať?

Zo Seoulu sú to necelé dve hodiny autom na breh rieky Imjin, neďaleko mesta Paju, kde je veľké návštevnícke centrum s parkoviskom. Pozor – hranicu nemôžete navštíviť sám, ale musíte ísť cez organizovanú prehliadku autami či autobusmi a nie je možné sa sem dostať súkromným autom. 

Okrem turistických obchodíkov na začiatku uvidíte parnú lokomotívu, ktorá bola vykoľajená v roku 1950, keď mierila do hlavného mesta dnešnej Severnej Kórey – Pyongyangu. Cestou však bola  prepadnutá vojskami čínskej armády, ktoré ju aj zbombardovali. Na lokomotíve dnes nájdeme 1 020 dier po nábojoch, čo je živou pripomienkou toho, o akú brutálnu vojnu išlo.

Blízko lokomotívy je bunker BEAT-131 z čias vojny, v ktorom sú pozostatky brífingovej miestnosti. Iba niekoľko metrov od vchodu do jeho útrob je vidieť sochu, ktorá pripomína sexuálne obete všetkých japonských vojakov od obdobia začiatku okupácie Kórey až po jej koniec (1910-1945).

Poslednou „pamiatkou“ v areáli návštevníckeho centra je tzv. Peace Bell – Zvon mieru, ako symbol rozdelenia dvoch Kóreí. 

Lokálnym autobusom už sa ďalej dostanete k Unification bridge – Most spojenia, pričom most môžu prekročiť len vozidlá so špeciálnym povolením. Prvé zastavenie je v tuneli č.3. Tunel bol objavený v roku 1978 len 44 kilometrov od Seoulu potom, ako pracovníci hranice cítili pod zemou otrasy z explózií. Južná Kórea potrebovala štyri mesiace na jeho lokalizáciu a museli k nemu vykopať aj prístupový tunel. Odborníci, ktorí tento tunel skúmali, odhadujú, že tunelom mohlo počas prípadnej nečakanej invázie prejsť až 30 000 vojakov za hodinu. Tento tunel však nie je jediný; odhaduje sa, že ich je okolo 20. Po návšteve tunela sa môžete odfotiť pri známom veľkom farebnom nápise DMZ či pri tanku, ktorý sa používal vo vojne.

Po pár minútach cesty autobusom nás čaká ďalšia časť prehliadky – observatórium Dora, kde najzaujímavejším je druhé poschodie s obrovskými panoramatickými sklami, cez ktoré vidieť celú demilitarizovanú zónu pred vami. Čo sa tu dá naozaj vidieť?

Z rovnakého bodu vidieť dedinku Panmunjon, oficiálne nazývanú JSA (Joint Security Area) a ide o miesto, kde sa vojaci zo severu aj juhu stretávajú tvárou v tvár. Práve tu v minulosti prebiehali mierové rokovania a od roku 2018 majú podľa zákony obe Kórey nariadené posielať na hranicu len neozbrojených vojakov, ktorých je tu spolu asi 35. Bývalá poľnohospodárska dedina bola ako neutrálna oblasť vytvorená bezprostredne po uzavretí prímeria v kórejskej vojne v roku 1953 ako miesto stretnutí vedúcich predstaviteľov oboch Kóreí.

Jedinou v súčasnosti skutočne obývanou dedinou priamo v demilitarizovanej zóne je Daeseong-dong, v Južnej Kórei známa aj ako Dedina slobody. Žiť by tu malo približne 150 až 220 obyvateľov, väčšinou poľnohospodárov a z vyhliadky Dora tu vidieť 98 metrov vysoký stožiar s juhokórejskou vlajkou.

Naopak, na severokórejskej strane je viditeľná dedina Kijong-dong (v Južnej Kórei známa aj ako Propagandistická dedina) so 160 metrov vysokým stožiarom so severokórejskou vlajkou, ako jedna z najvyšších vlajok na svete, či socha prvého prezidenta Kim Ir-Sena – v kórejčine Kim Il-Song). Práve z tejto oblasti vraj prebieha sledovanie južných susedov zo strany severokórejských vojakov a dokonca vraj aj domčeky, ktoré sú tu postavené, neslúžia na obytné účely.

Hranica dnes

Hoci vo všeobecnosti nemôže byť hranica medzi Severnou a Južnou Kóreou považovaná za vyslovene nebezpečnú, v dávnej i nedávnej minulosti sa tu odohrávali rôzne typy konfliktov. 

Napríklad v lete 2025 vystrelila armáda Južnej Kórey varovné signály po tom, čo severokórejskí vojaci prekročili spoločnú hranicu. Okrem viacerých pokusov o prekročenie hraníc z oboch strán dochádza aj k pravidelnému vyhadzovaniu rôzneho typu letákov z lietadiel, Zatiaľ čo zo strany Južnej Kórey sú to disky s kórejskými modernými filmami, ktoré by mohli susedom priblížiť skutočnú realitu sveta, Severokórejčania posielajú svojim susedom výkaly.

Prekročenie pozemnej hranice na území DMZ je nemožné, hoci v minulosti sa to pár šťastlivcom zo severnej strany podarilo. Rovnako nemožné je preplávanie rieky Imjin, ktorá je okrem iného plná mín. Okolie je neustále monitorované vojakmi, ktorí nebudú váhať zabrániť vám utiecť. Severokórejčania tak za vidinou lepšieho života väčšinou utekajú cez Rusko, Mongolsku, Thajsko či Čínu. Podľa neoficiálnych informácií sa najmä po období celosvetovej pandémie covidu-19 stali úteky zo Severnej Kórey ešte komplikovanejšími, ako predtým. 

Hoci by spojenie Severnej a Južnej Kórey bolo možné, táto idea ostáva len v teoretickej rovine. Okrem obrovských ekonomických rozdielov a totalitného systému v Severnej Kórey je na oboch stranách silný vplyv zahraničných mocností i spoločenské nepochopenie druhej strany. Okrem toho sa Severná Kórea v posledných rokoch intenzívne rozvíja svoj jadrový program a nezdá sa, že by v budúcnosti zvolila miernejší tón vo vzťahu k svojmu južnému susedovi i medzinárodnému spoločenstvu. Zmena politického systému v krajine je takisto absolútne nepravdepodobná. Ostáva jedine dúfať, že vzájomné vzťahy ostanú aspoň na úrovni, ako doteraz.