Blízkovýchodne dobrodružstvo IX. – Damascus

Autobus nám odchádza zo známej stanice, okolo ktorej sme už niekoľko krát išli. V parku dospáva na lavičkách a tráve niekoľko desiatok ľudí. Ulice začínajú zaplavovať žlté taxíky. Sedíme v autobuse a pred nami je zhruba 320km do hlavného mesta Sýrie.

Štyri hodiny ubehli ako voda a vystupujeme v Damašku na stanici Harasta. Našim skutočným cieľom je okolie námestia Yussef al-Azmeh, kde by sme mali nájsť hotel, ktorý sme objednali ešte v Petre aby sme sa vyhli blbému hľadaniu ako sme zažili hneď po prílete.

Obkľúčila nás hŕstka taxikárov a začína sa obľúbená hra na Blízkom Východ s názvom „zjednávanie ceny“. Prvý s cenou 200 SYP prehráva a odchádza z boja. Druhého sme stlačili na 150 SYP, čo tiež nieje najlepšie, ale vždy lepšie ako predtým. Zato nás vyhadzuje presne pri dverách hotela a tak nás ušetril blúdeniu všemožnými ulicami. Stojíme síce pri hoteli Majed, no niekde tu by mal byť náš hotel Damascus Room. Sme trochu zmätení či sme vôbec na správnom mieste. Idem sa spýtať na recepciu a tu ma už vítajú dokonca po mene. Hovoria, že nám písali email, ale neodpovedali sme, no to bude tým, že sme neboli na internete. Takže sme predsa na mieste!

Vysvitlo, že hotel Majed zahŕňa niekoľko menších hotelov. Asi prvý krát sa stalo, že sme hotel nehľadali my, ale hotel si našiel nás. Chvíľu sa vyvaľujeme na izbe a po načerpaní nových síl sa púšťame do objavovania krás slávneho Damašku.

Cez blízke námestie Yussef al-Azmeh so sochou uprostred a námestie La Merjeh (Martýrske námestie) sa blížime k starému mestu. Práve na tomto námestí bolo v roku 1916 popravených 21 Arabov za účasť na arabskom povstaní proti Ottomanskej vláde. Všade je plno ľudí, áut a smetí. Všetko spolu to vytvára príťažlivý obraz vysnívaného Orientu.

Socha Salahdina na koni sa vyníma pred kamennými múrmi Citadely. Napravo od nej je vstup do trhu Souk al-Hammidiyeh, ktorý patrí k najslávnejším soukom celého Orientu. Som prekvapený, aká to je strašne dlhá a široká ulica. Po oboch stranách sú obchodíky plné neuveriteľne rozmanitého tovaru. Plátená strecha je posiata menšími i väčšími dierami, ktoré prepúšťajú slnečné lúče. Souk nepokrýva len jednu hlavnú ulicu, ale rozlieva so do všetkých okolitých uličiek. Každá z nich sa špecializuje na niečo iné. Nejakú dobu trvá kým sa prebijeme na samotný koniec souku. Tá zmes ľudí, vôní a tovaru je fascinujúca.

Starý muž si v tmavom obchodíku vyberá novú galábiju, skupinka mladých žien obdivuje pestrofarebné šatky a deti sa ako všade na svete bezstarostne hrajú a pobehujú medzi ľudí. Aby nebolo tovaru a predavačov dosť, človek si musí dávať pozor kam šliapne aby poprípade nejakého nepristúpil. Na zemi posedáva babka predávajúca zlato, o pár metrov sa krčí ďalšia s plným batohom tričiek. Sú skoro na každom kroku. Do toho všetkého prejde raz za čas niekto s vozíkom plným naloženým tovarom. Predáva sa všetko a všade. Koniec souku je ohraničený zbytkami Jupiterovho chrámu.

Na malom priľahlom námestí posedávajú v tieni ľudia a kŕmia obrovské stádo holubov. Nad hlavami sa nám vypínajú minarety Ummajovskej mešity. Svojim volaním nás zlákali uličky starého mesta. Ich volanie je rovnako neodolateľné ako volanie sirén. Jeho uličky sú plné prechádzajúcich sa ľudí a predavačov. Pár obchodíkov ponúka rôzne bronzové, strieborné a kovové ozdobné predmety. Moja malá zbierka dýk sa rozrástla o ďalší kúsok. Stála len 150 SYP čo je ďalším príkladom skvelých sýrskych cien.

Uličky starého Damašku majú svoju atmosféru. Sú úzke, miestami plné zelene a sem tam vykukne nejaký minaret. Jediné čo mi prekáža sú sprosté autá, ktorým sa musí človek stále uhýbať. Pri starej bráne si dávame obed a pomaličky sa vraciame do víru trhov. Sledujem všetko čo sa okolo mňa deje, nasávam atmosféru a fotím. Nechcem aby mi niečo uniklo, lebo každá minúta v meste kde sa tvorili dejiny je neopakovateľná. Hľadáme čo by sme kúpili domov, ale z toho obrovského výberu je veľký problém si niečo vybrať. Problém je ten, že sa nedá kúpiť všetko.

Kupujeme pražené sýrske pistácie a zajtra zoženieme ešte čerstvé. V tieni uličky som natrafil na obchod s mincami a bankovkami. Do zbierky som zohnal dve staršie libanonské mince a irackú mincu po páde Sadáma Hussaina. Opäť stojíme v souku al-Hammidiyeh. Pripadá mi akoby tu bolo ešte viac ľudí ako predtým. Miestami sa doslova musí človek prebíjať cez hradbu tiel.

V Damašku je stále veľa zahalených žien od hlavy po päty, ale podstatne viac je tu žien oblečených v európskom štýle ako na iných miestach (a to nemyslím teraz len turistky). Zastavujeme sa pri potulnom predavačovi vodných fajok. Z pôvodných 500 SYP, padla o chvíľku na 400 aby sme sa následne na to dohodli na 300 SYP (150 SK). Super cena! Len pred mesiacom sme v Istanbule jednu vodnú fajku kúpili, ale o mnoho menšiu a za vyššiu cenu. Zajtra sa pozrieme po uhlíkoch, tabaku a môžeme si doma pripomínať toto skvelé miesto.

Takmer pri východe sme natrafili na obchodík, kde kupujeme galábiju (175 SYP) a palestínsku šatku (125 SYP). Pozerám sa na Salahdina, ale s ním to ani nepohne a uprene hľadí na svoje mesto. Na izbe si dávame zaslúženú siestu. Aj večer sa ideme pozrieť von. Tentokrát sa však motáme len novým mestom.

Široké bulváre so stromami a butikmi po oboch stranách  silne pripomínajú európske veľkomesto. Už ani nemám pocit, že sme v tej Sýrii v ktorej sme boli pred pár hodinami. Arabi sa poriadne vyžívajú v nákupoch. Celé rodiny, páry, ale aj jednotlivci, tí všetci kupujú všetko. V rukách zvierajú tašky renomovaných obchodov plné tovaru a korzujú hore dole. Slnko zapadá za šedé hory a začína sa stmievať. Pre mňa osobne niesú obchodné ulice príliš zaujímavé, tak sa vraciame domov.

Na večeru si dávam netradične hamburger s hranolkami. Dostal som akýsi blok, pretože vždy keď si spomeniem na shwarmu, tak ma napadne to húževnaté mäso z Wadi Musa a pri pomyslení na faléfel mám pred očami ten strašný faláfel z Hamy. A vtedy je po akejkoľvek chuti na niečo takéto. Dúfam, že to čoskoro prejde. Tým však nechcem povedať, že blízkovýchodná kuchyňa je zlá, práve naopak, je vynikajúca len sme mali smolu, že sme natrafili práve na pár týchto vecí.

Druhý deň v Damašku začíname výletom do Maaluly (o ktorej ste si už mohli prečítať). Aj dnes však podstatnú časť dňa strávime v Damašku. Mikrobus z Maaluly nás vyhadzuje v starom meste, kúsok od miesta kde sme včera obedovali.

Rýchlo sme sa zorientovali a mizneme v starých uličkách. Chceme ho teraz len prejsť a ísť na chvíľu na izbu. Za drobné mince kupujem u starého dedka na trhu malý sáčok cukríkov. Vyzerajú super a ich chuť je neopísateľná. Určite ich ešte pôjdeme kúpiť. Soukom al-Hammidiyeh sa prebíjame na samotný koniec až pri hradby Citadely.

Kupujeme čerstvé pistácie, ktoré už chceme zobrať domov. Pri hoteli skočím na chvíľku na internet zistiť čo je nového. Vyvaľujeme sa na izbe. Taká sprcha to je hotová paráda. Poobede ideme znovu do ulíc. Plán je jednoduchý – blúdiť uličkami a hľadať čo nám padne do oka. Najprv však treba kúpiť uhlíky do vodnej fajky, bez nich to nepôjde. Za tie dva dni sa tu už celkom schopne orientujeme a tak ideme na istotu.

V tieni Jupiterovho chrámu si dávame pohár studeného osviežujúceho černicového džúsu s ľadom. Všimol som si ho už včera, no ešte som ako tak odolal. Dnes to už nešlo a dobre sme spravili. Chutí vynikajúco. Známymi uličkami prechádzame trh s koreninami, cukríkmi a inými sladkosťami.

Mamine kupujeme sandále a predavač si zo mňa robí srandu, že to sú ženské a vôbec sa mi nehodia. Obchádzame Ummajovskú mešitu, ale Salahdinova hrobka je zatvorená. Nič to, aj zajtra je deň. Mám pocit ako by sme to tu celé prešli. V obchodíku s mincami kupujem irackú bankovku so Sadámom a predavač si ma ešte pamätá zo včera. Irak sa tu celkovo teší obľube. Nieje problém vidieť visieť niekde na ulici irackú vlajku, tričko alebo aspoň čiapky s irackým znakom.

Zase na druhú stranu, keď som sa rozprával s chlapíkom v Aleppe, ten z Iraku, resp. Iračanov nadšený nebol, lebo ako hovoril: „chodia sem z Iraku, nemajú prácu a potom sú na obtiaž celej spoločnosti. No ja to posúdiť neviem. Ubehaní z celého dňa sa cez celé mesto vraciame domov na našu ulicu 29 Aiar Street. Večeriame na izbe.

Celkom to dá zabrať každý deň behať od rána do večera, pričom teploty atakujú 40° C. Zajtrajšok je našim posledným dňom nielen v Damašku, ale aj na celom Blízkom Východe.

Pôvodný plán bol spať čo najdlhšie, pretože máme pred sebou celý deň. Samozrejme už okolo šiestej ráno sa pohadzujem v posteli a nechce sa mi spať. Dnešnú noc strávime na letisku kvôli geniálnemu odletovému času o 4¹⁰ hod. V telke dávajú film Karate Kid, ale akosi ho nemôžem prestať pozerať.

Balíme batohy, nechávame ich na recepcii a ideme pochodiť miesta, kde sme ešte neboli. Na dnes sme si nechali archeologické múzeum. Z námestia Yussuf al-Azmeh nieje ďaleko. Pri platení vstupného sa im nepozdáva môj ISIC, tak im musím vysvetľovať, že rok 2006 je rok vydania. Do hlavnej budovy sa prichádza pomedzi archeologické nálezy vystavené v parku s fontánou Ako prvé si dávame to najzaujímavejšie. V tomto prípade sú to staroveké nálezy z Mari, Ebly, Ugaritu a iných významných nálezísk, ktorých je v Sýrii požehnane. Pred očami máme malú hlinenú obdĺžnikovú tabuľku. Kto by povedal, že práve ona je najstaršou abecedou na svete?

Pochádza z Ugaritu a domáci sú na ňu patrične hrdí. Dá sa kúpiť jej kópia, pohľadnica a dokonca aj tričká na ktorých je zvečnená. V oddelení mezopotámskeho Mari je mnoho zaujímavých vecí od lazuritových šperkov cez známe biele sošky kráľov z Mari. Za pätami nám však stále sliedia strážnici a neobľúbený nápis „No photo“.

Pri najznámejšej soche z Mari sa stáva čosi nečakané. Prichádza sympatický strážnik, chytí sochu za hlavu a otáča ju aby nám ukázal, že zo zadnej strany sú hieroglyfy. Otočil ju s takou razanciou až som dostal strach aby sa soche niečo nestalo. Pýtam sa či si ju môžem odfotiť. Rozžiarili sa mu oči, postavil sa do dverí a hovorí aby som to rýchlo fotil, zatiaľ čo on bude strážiť aby sem nikto neprišiel. Naozaj podarené. Ide s nami aj na druhé poschodie, ktoré je vlastne pinakotékou s obrazmi zachytávajúcimi históriu Sýrie a Damašku. Teda nie všetky, niektoré boli tak odveci, že asi ani samotný autor nevedel čo vlastne nakreslil. No, ale aj to je pre niekoho umenie.

Vo vedľajšej miestnosti stojí synagóga z mesta Dura Europos, ležiaceho na brehu Eufratu na východe Sýrie. Po celej miestnosti sú nádherné fresky. Schádzame ešte nižšie do zrekonštruovaného hypogea pochádzajúceho z Palmýri. Samotná Palmýra má aj vlastné oddelenie plné textílii, sarkofágov a rôznych kamenných pamiatok. Už sme skoro na konci, keď nás zastavuje ďalší strážnik s otázkou či sme si boli pozrieť reliéfy stredovekého arabského hradu. Pri vstupe do miestnosti je veľká tabuľa „No Entry“, takže samozrejme sme reliéfy nevideli.

Pre strážnika nejaká tabuľa nepredstavuje problém. Veď nemôžeme predsa odísť bez návštevy tejto miestnosti. Tabuľu berie preč a púšťa nás dnu. Návšteva múzea stojí rozhodne zato!

Bludiskom uličiek sa ideme posledný krát prejsť soukom Al-Hammidiyeh. Rád by som si dal zmrzlinu, ale všade sú také fronty, ktoré ma dostatočne odrádzajú. Pred vstupom do Ummajovskej mešity si dávam pomarančový džús s ľadom. Vždy výborne osvieži. Už sme vyzutí, keď nás posielajú kúpiť si lístky. Myslel som, že sa predávajú niekde tu pri vstupe, ale miestnosť so vstupenkami je úplne inde. Nikde nevidím žiadne označenie, tak skúšam šťastie v miestnosti kde požičiavajú ženám vhodné oblečenie do mešity. Lístok stojí 50 SYP a neplatí tu dokonca ani žiadna študentská zľava.

Hneď za predajňou lístkov stojí mauzóleum, ktoré je miestom posledného odpočinku Salahdina. Až po návšteve tohto miesta je na rade Ummajovská mešita. Pomaly kráčam po rozpálených kamenných platniach a každý tieň využívam ako malinkú oázu uprostred tejto púšte. Nádvorie mešity je nádherné. V tieni posedávajú a odpočívajú jednotlivci, ale aj celé rodiny. Priečelie mešity je ozdobené lesknúcou sa mozaikou. Nádvorie križuje dookola hŕstka neposedných detí. Zo stredu vidno na všetky tri minarety – Ježišov, Nevestin a posledný minaret Quat Beya.

„Alláh Akbar, Alláh Akbar“ zrazu preťalo oázu ticha a pokoja. Hlas muezzína sa rozlieva do každej škáry medzi kamennými platňami. Skupinka mužov sediacich v rohu miestnosti sa dvíha a spolu s desiatkami ďalších sa ponáhľajú dovnútra. Nemôžu si nechať ujsť obednajšiu modlitbu. Stojíme uprostred a sledujeme tento každodenný rituál.

Vraciame sa von na malé námestie. Asi sa niečo chystá pretože fontána ide po prvý krát odkedy sme tu a po budovách je rozvešaných množstvo sýrskych vlajok. Hlavným a bočnými trhmi sa predierame do centra. Niektoré ulice sú plné ovocia a zeleniny, ale nikde ani stopy po čerstvých žltých datliach ako sme kúpili v Ammáne. Tak som sa na ne tešil, že si zoberiem za vrecko aj domov, no vyzerá že z toho nič napokon nebude.

Po výdatnom obede v podobe kuracích kúskov s hranolkami sa bezcieľne túlame uličkami. Zhodou náhod sme skončili presne na mieste kde sme v Damašku začínali. Teda aby som to upresnil, sme v malom podniku kde sme kúsok po prílete popíjali mangovú ľadovú drť. Dnes to všetko ukončíme veľkým pohárom pomarančového džúsu.

V hoteli vyzdvihujeme batohy a za výdatnej podpory slnka (45 °C) šliapeme na stanicu Baramkeh. Celé je to tu vydochnuté. Na stanici nieje takmer ani nohy a už vôbec žiadne náznaky nejakej dopravy na letisko. Nakoniec musíme zobrať taxík za 800 SYP, čo je poriadne veľa za tých pár blbých kilometrov. Na letisku si ešte pýta taxikár ďalších 100 SYP za vydanie bloku, ale posielam ho preč s tým, že ja žiadny blok nechcem.

Čakáme na lietadlo, popíjame výborné ovocné džúsy, píšem denník a v hlave sa mi premieta čo všetko som za tých niekoľko dní videl a zažil. Uprene na mňa hľadí portrét prezidenta a ani sa pred ním nesnažím schovať. Asi sa len chce rozlúčiť. Jedno je však isté, tento neuveriteľne príťažlivý kus sveta si ma získal a už teraz sa teším a neviem dočkať nášho ďalšieho stretnutia.