HedvabnaStezka.cz SvetBehu.cz Pohora.cz SvetOutdooru.cz TuleniPasy.cz Pádler.cz Festival OBZORY Expediční kamera SNOW Film fest Klub cestovatelů Praha/Brno

POSLEDNÍ DISKUSE

Netradiční destinace: Nuku na Papui Nové Guinei je místem, kam stále mnoho bělochů nezavítá

Netradiční destinace: Nuku na Papui Nové Guinei je místem, kam stále mnoho bělochů nezavítá

Nuku. Oblasť na severozápade Papuy-Novej Guiney, iba dva dni cesty od hraníc s Indonéziou. Predtým, ako som tam prišiel, som o oblasti ani len netušil. A pritom som práve tu zažil jedny z najkrajších dní počas 4 mesačnej cesty po IndonéziiPapuy-Novej Guiney.



Po troch hodinách stopovania v Aitape, počas ktorých išli iba dve autá do Wewaku, ktoré síce mali miesto, ale chceli peniaze, ide jedno ďalšie. Zastavuje. Ide smerom na Lumi. Ale nie celkom tam. Na korbe je 18 ľudí, pýta 30 kina. Najskôr váham, ale potom súhlasím. Mám tušenie, že už nemusí nič ísť. Ideme len pár metrov a som rád, že som s nimi. Úžasne zlatí ľudia.


Stopování v pralese, Papua Nová GuineaStopování v pralese, Papua Nová Guinea

Místní děti, Papua Nová GuineaMístní děti, Papua Nová Guinea

Mísní jsou velmi vstřícní, Papua Nová GuineaMísní jsou velmi vstřícní, Papua Nová Guinea

Prohlédněte si další fotografie k článku...


Hneď ako si nasadám, jeden chalan mi hovorí, aby som si sadol na podlahu a sediac na kraji vlečky spolu s ďalšími štyrmi ma pridržuje zozadu. Volá sa Issack. Je mi sympatický od prvého momentu. Rozprávame sa po väčšinu cesty. Všetci cestujúci sú z jednej dediny a boli na trhu v Aitape predať svoje plodiny a kúpiť oblečenie, soľ a ďalšie suroviny.

„Čo všetko predávate?“ pýtam sa ho. „Moja rodina predáva kakao, vanilku, ryžu, banány, yam (zelenina) a sladké zemiaky (caucau) a občas aj prasa. Ľudia z dediny predávajú aj ďalšie plody zo záhrady a občas aj kurence a kravy,“ odpovedá Issack. „Ako často chodíte do mesta?“ „Auto chodí raz do týždňa do Aitape a 2x týždenne do Wewaku cez Maprik. Vo Wewaku predávame na mieste nazývanom Wewak Hill NBC. Tam sme asi od ôsmej ráno a poobede, medzi jednou až treťou ideme späť,“ hovorí Jack, majiteľ auta.

Cesta do Nuku

Od mora stúpame do výšin cez dve sedlá pohoria Torricelli. Výkon auta ma doslova šokuje. „Japonci vedia, aké autá potrebujeme,“ hovorí. Terén by ťažko vyšlo akékoľvek vozidlo u nás a nie to ešte s 18 dospelými a 5 deťmi na vlečke. Výhľad z auta je magický. Úžasný. Netušil som, že z korby auta môže byť tak krásny výhľad, napriek tomu, že cesta je prašná. Je obdobie sucha a už dva mesiace nepršalo (dážď je od septembra/októbra do januára/februára). Necestujeme ani hodinu a Jack, ako sa neskôr dozvedám majiteľ auta, mi hovorí, že môžem ísť s nimi do ich dediny, ktorá je takmer o dve hodiny ďalej za Mai junction – križovatkou ciest do Mapriku (východne) a Nuku (južne). Po chvíli je Boni junction - rozdvojka ciest do Lumi/Jankoku a do Nuku.

Typická vesnice, Papua Nová GuineaTypická vesnice, Papua Nová Guinea

„Ľudia tam...,“ snaží sa mi Jack povedať, že má o nich pochybnosti a tiež neviem, čo by som robil sám len tak pri ceste. „Dúfam, že si ma nedáte na večeru,“ vtipkujem. Všetci sa smejú a Issack ma zozadu objíma. Všetci sú z oblasti Nuku, z jedného kmeňa. Kmeňa Makru. A tak, po jednej z najkrajších ciest tropickou džungľou, cez strmé vlnité kopce plné 30-40 metrových stromov obrastených lianami, divokými banánovníkmi a ktovie čím ešte, sa ocitám v ich rodnej dedine Wilwil.

„Ja o chvíľu pôjdem dole, ale neboj sa. Budeš spať o kúsok ďalej u Jacka a ráno sa vidíme,“ hovorí Issack. Chvíľu stúpame úzkym chodníkom k Jackovmu domu. Jeho otec Daniel a dve z troch detí cestovali s nami a doprevádzajú nás. Už asi hodinu je tma. Večeriame ryžu s kúskami kuraťa. Riadne veľkými kúskami kuracích pŕs.  Sme vo výške okolo 1000 metrov, komárov je iba pár. Až ráno vidím, kde som spal. Som v krásnom prostredí štyroch domov, krytej kuchyne a prístrešku na jedenie. Domáci takéto zoskupenie domov, ktoré vytvára uprostred malé hlinené námestíčko, volajú kasanu. Všetci okolo sú rodina.

Jestli budete mít chvíli, tak se zastavte na cestovatelský festival Cestou necestou v Praze ve Skautském institutu. Ve středu 1.3.2017 tam bude autor článku povídat o svých 10 letech na cestách a své čtyřměsíční cestě po Indonésii a Papui Nové Guinei. A jestli vám to nevyjde, podívejte se na jeho cestovatelskou mapu, přečtěte si některý z jeho cestopisů nebo zjistěte, kde bude organizovat festival nejblíže.

Okolo domu rastie plno betelnutových a pár kokosových paliem, ktoré vytvárajú príjemný tieň. Iba 20-30 metrov od domu je prameň vody. Jediný, ktorý v blízkom okolí nevysychá ani v období sucha. Do kameňa sú vytesané dve jazierka. Z prvého sa naberá pitná voda, z druhého po prúde vody sa berie voda na umývanie a pranie. Naberá sa škrupinou z kokosového orecha alebo vedierkom. Som zjavne u jednej zo zámožnejších rodín. Už šesť rokov majú auto, ich prvé, a aj solárny panel. Ten má viacero domácností, ale nie je to celkom bežné. Používajú ho najmä na dobíjanie mobilných telefónov a batérie do auta. Bicykel majú iba dve rodiny.

Domy postavené za měsíc

„Včera išlo našou cestou 5 áut. Ak však prší, alebo je obdobie dažďov, premávka nie je žiadna,“ hovorí hlava rodiny, otec Jacka, Daniel. Cestu do dediny vybudovali v roku 1987 a odvtedy je stále hlinená s trochou drveného kameňa. Neďaleko domu je i latrína. Prekvapujú ma, že na latríne nepoužívajú vodu na umývanie zadku ako vo väčšine Ázie, ale listy, noviny či toaletný papier. „Ako dlho trvá postaviť takýto dom?“ pýtam sa a ukazujem na najkrajší dom na koloch uprostred námestia, ktorý pozostáva z bambusovej konštrukcie a strechy zo ságovej palmy.

Strechu menia každých päť rokov. Vnútri môže bývať veľká rodina. „Zohnať materiál trvá 2-3 mesiace. Potom jednému mužovi stačia 3-4 týždne, aby ho dokončil,“ odpovedá otec rodiny. „V minulosti sme mali domy na zemi. Domy na koloch nám boli predstavené pred 20-30 rokmi,“ dodáva Jack.

Ráno sa prechádzame po okolí. Ešte som ani oči neotvoril a zvrchu strmého chodníka ma spoza stromov pozorujú tri malé deti. Po chvíli stúpame za nimi o pár metrov vyššie, kde bývajú ďalší ľudia. To už behám po všadeprítomných hlinených chodníkoch bosý. Spomínam si pritom na príhodu z knihy návštev zo Sekeiera na Zaježovej. Tuomas po roku odchádzal domov do Fínska. So všetkými sa dlho lúčil. Až z hrebeňa sa vrátil so slovami: „Možno by som si mal zobrať nejaké topánky,“ s dodatkom: „To sa stane, ak tu stráviš priveľa času.“

Bílý muž

Na hrebeni máme prekrásny výhľad na široké okolie. Na horizonte sa rysuje jedno malé pohorie za druhým. Za sebou nasleduje viac ako šesť hrebeňov. Prekrásne. Vraciame sa, keď pri jednom z domov muž vyťahuje a ukazuje tradičný luk so šípom. Najskôr pózuje pre fotku a zrazu mieri priamo na mňa. Keď si robil srandu a brnkol tetivou naprázdno, len ma tak myklo. Deti sa smejú ako divé. Ich smiech je tak spontánny a krásny. Celkom bezstarostný. Deti nás sledujú všade, kam ideme a pokrikujú: „Biely muž“.

Raz sa otočím a rozbieham sa smerom k nim s otvorenými rukami. Všetky sa naľakali a rozutekali sa. Až po chvíli sa začali opäť smiať ako divé. Krása. V celom okolí je takmer 1000 voličov, z čoho odhadujú, že celkovo tu žije okolo 2000 ľudí. Majú veľmi veľa detí. Pri prechádzke mi dávajú koštovať cukrovú trstinu. Len tak sa zahrýzam, trhám kôru zubami a následne cucám sladké vnútro. Keď Issack vidí, ako sa s tým trápim, berie mačetu a trošku mi s tým pomáha.

Cez deň si pochutnávam na banánoch na jedenie, pečených banánoch, papáji i ryži s mäsom z konzervy. Pri kostole vidíme garamut, slúžiaci na komunikáciu v dedine. Je to 4 metrový peň, do ktorého vydlabali dieru z vrchu. Búcha sa doňho drevenou palicou. Každý zvuk čo vydáva, má svoj význam. Majú niekoľko znamení a zvukov. Používajú ho na zvolávanie stretnutí alebo oznamovanie času bohoslužby v kostole. Najstarší človek v dedine má okolo 80 rokov. Deti sa rodia rôzne. Raz doma, raz v nemocnici. Tá je v Nuku station, ktorá je vzdialená 1,5 hodiny peši alebo 20 minút autom.

Děti ve škole, Papua Nová GuineaDěti ve škole, Papua Nová Guinea

Jak funguje komunita?

Jedného dňa, keď je slnko najvyššie a sedíme v tieni pri veľkom trávnatom futbalovom ihrisku, v čase, keď všetci oddychujú, sa niekoľko hodín rozprávam s Issackom. Ako funguje komunita? Zisťujem a pýtam sa mnoho otázok. „Máme jedného lídra – word consular (má niekoľko vlastných rozvojových komisií) a troch staršinov. Oni spolupracujú a riešia problémy. Stretávajú sa, iba ak nastane problém. Pri probléme sa okrem nich 4 na stretnutí zúčastní aj zástupca dediny (magistrate) a dvaja dedinskí mierotvorcovia - ľudia z dediny, ktorí sú poverení svojou úlohou národnou vládou. Mierotvorcovia sú ľudia, ktorí nie sú ani na jednej strane a sú známy svojim bezúhonným charakterom v komunite,“ odpovedá mi Issack.

„Chodia k vám aj belosi?“„Tento rok bol u nás jeden biely predajca kníh z Wewaku a jeden Novozélanďan. Zvykli sem chodiť misionári z Poľska a pred pár rokmi tu jeden Američan robil výskum pre univerzitu. Ešte by sa mal vrátiť,“ hovoria mi koncom júla.

Z ľudí v dedine mám taký dobrý pocit, aký som už dávno nemal. Teda skôr taký, aký som ešte nezažil. Tu sa mi premietajú slová Antona Krotova, ktorý mi pri stretnutí v Yogyi povedal o PNG iba jednu vetu: „PNG. Najlepší ľudia na svete.“ Sám prestopoval z Jayapuru do Goroky a naspäť (je o tom i kniha v azbuke). Milí, srdeční, veľa ľudí si so mnou chce iba ruku podať. Občas neviem, či tu bieleho nemajú ako za Boha, ako hovoril Issack. Iba jedného dedinčana pri prechádzke stretávame pripitého. Vybehol z domu v tackavom stave, chcel mi podať ruku a niečo nezrozumiteľné hovoril. Issack mi povedal: „Toho si nevšímaj. Hovorí nezmysly a veľa pil.“ Alkohol si robia z kokosu a cukrovej trstiny.

Bible v místním jazyce

Večer ma učia pár slov v jazyku pigin. Hneď sa pýtam aj na ich tradičný jazyk. „Náš jazyk vymiera. Doposiaľ ho nikto nespísal a deti sa v škole učia pigin a angličtinu.Všetko sa mieša. Keď som bol vo Warsai, chcel som dostať prekladateľov a lingvistov sem, ale nevyšlo to. Vo Warsai majú i bibliu preloženú do ich jazyka,“ hovorí otec Daniel. Na raňajky mi ponúkajú šišky bez plnky, ktoré posýpajú pre chuť soľou. Na šiškách by si radi pochutnali i mačky. Tie však majú na to, aby lovili krysy. To už ženy doma preosievajú skelety mušlí uvarené v banánových listoch a následne ich drvia na jemný prášok. Do prášku namáčajú malý struk horčice, ktorý prikladajú k zelenému betelovému orechu, ktorý už žujú v ústach.

Keď sa tieto tri suroviny zmiešajú, vytvoria červenú farbu, ktorú má v ústach a na zuboch väčšina Papuáncov. Je pondelok a deti idú prvýkrát do školy po dlhých prázdninách. Prázdniny majú rozložené počas celého roka. V štyroch várkach majú voľno jeden až dva týždne. Najdlhšie šesťtýždňové voľno majú na Vianoce. Školu však majú iba hodinu. „Je sucho, škola nemá vodu, a tak sme ich pustli domov,“ hovorí Jackova sestra Leonie, ktorá je učiteľkou. Keď ide dieťa do školy, každý rodič niečím prispieva. A tak s Jackom nesieme 4 najlepšie nepoužité palmové krytiny na strechu domu, ktoré budú slúžiť na školskom záchode. Škola pre najmenších je na jednom kopci, pre väčších na druhom, od seba asi 20-25 minút peši.

Ságo – chlieb domácich

Túto palmu nechávajú rásť päť rokov, kým ju zotnú. Pri návšteve plantáže plnej sága (domáci volajú sak-sak) pozorujem, ako domáci z rozšírenej Jackovej rodiny najskôr sekerou a neskôr drevenou palicou so špicatým hrotom dávajú dole kôru z polovice obvodu palmy. Potom nasleduje dolovanie drene sága s dvoma drevenými palicami pripevnenými o seba a ukončené kovovým hrotom. Keď to skúšam, uvedomujem si, že to nie je ľahké. Je potrebné dávať váhu pri ťahu dole na ruku, ktorú má človek viac vystretú a trafiť tak, aby to zobralo iba malé kúsky. Cieľom je dostať dreň čo najjemnejšiu. Veľké kúsky sú nanič.

Pohled do pralesa, Papua Nová GuineaPohled do pralesa, Papua Nová Guinea

„Dreň jedného stromu po vysušení vydrží jednej rodine aj 1-3 mesiace,“ hovorí Jack. Na občerstvenie si dávame ananás, ktorý nám počas polhodinovej chôdze na plantáž darovala Jackova teta. „Ananásu trvá 4-5 mesiacov, kým vyrastie. Vrchné listy zasadíme a vyrastie ďalší,“ hovorí Jackova žena Linda. Všetkých som ráno rozosmial, keď som Linde povedal, že jej meno v španielčine znamená krásna. A ktovie, či preto, alebo iba ako doprovod, išiel s nami do busha, ako volajú pole, aj Jack. Pôvodne mal iný plán.Kým väčšina žien  získava dreň, Jack má chuť na betelový orech. Sotva sa obzriem a už je asi 10 ročné dievča hore na palme a zhadzuje trs malých orechov, ktoré tu všetci žujú.

„Jack, prečo ich žujete,“ pýtam sa. „Proti únave a ospalosti. Udržujú nás hore. A niektorí aj proti hladu. Nemusia potom jesť tak veľa,“ hovorí. Veru, to by polovica národa nespala, ak by to zaberalo :). Jack mi cestou ukazuje aj liečivé rastliny – jednu proti malárii a druhú proti bolesti. Tou druhou sa človek iba potrie a pomôže. Keď je dreň pripravená, presúvame sa na priestranstvo s jazierkom a štyrmi prírodnými nástrojmi na získavanie sága. Potrebný je drevený stojan, na ktorom je pripravený dvojmetrový válov z kokosovej palmy na ságovú dreň. Na konci válova je tradičný prírodný filter z vlákien vrchnej časti kokosovej palmy. Po naliatí vody a vyžmýkaní sága, ženy pretláčajú ságovú hmotu cez filter. Biela voda steká dole do nádoby z tvrdých nepremokavých listov palmy limboon. Potom čakajú, kým sa hmota usadí a zvyšnú vodu vylejú. Ostáva im hmota, ktorá je ich dennodenných chlebom – ságo. Raz som ho vyskúšal už v Sorongu, ale ani dnešný pražený variant mi nechutí. Nie je to nič pre mňa.

Milovaný dědeček

Danielove vnúčatá sa striedajú a niekedy aj hádajú o výsadu, kto bude spať s dedkom. Raz večer začal rozprávať, ako ľudia cez deň pracujú na poli a muži v noci lovia s lukom, šípom a baterkou - divoké prasa, netopiere, vačkojazveca, hadov i potkany. „Máme veľa druhov pascí. Na zemi, kde sa zachytia o krk alebo na stromoch, kde sa spustí sieť zo vzduchu, spadne na zviera a palicami sa usmrtí,“ aspoň tak som pochopil jeho slová. Daniel má už 75 rokov a jeho obľúbené jedlo je taro (niečo ako zemiak), banán a ságo. „Ako ste žili, keď ste boli mladý?,“ pýtam sa.

„Domy boli prízemné, do školy sme chodili 10-15km. V školách sme spali a mali sme aj stravu. V piatok večer sme sa vracali domov a v nedeľu späť do školy. Dnes sú školy a cesty na tom lepšie, ale v súčasnosti ľudia, ktorých zvolíme, vôbec nemyslia na ľudí, ktorí ich volili a odkiaľ prišli. Vraciame sa do koloniálneho obdobia. Alebo stagnujeme. Dnes sú školy na tom lepšie. Je ich viac, i učiteľov tu máme. Mnohí moji žiaci sa stali učiteľmi. Jeden z mojich žiakov zastupuje PNG v Rusku a chlapec tu odvedľa sa stal pilotom veľkého lietadla v USA. Moja práca učiteľa (45 rokov) nebola zbytočná.“

Autor Michal Knitl sa narodil 2. 12. 1983 v Bratislave. Vyrastal v Petržalke, v paneláku oproti Inchebe. Prvýkrát sa dostal do zahraničia počas hromadného pochodu pri príležitosti otvorenia hraníc, peši s rodičmi. Od rakúskeho colníka dostal cukrík. Poznámky z ciest si začal zapisovať ešte ako 12-ročný počas návštevy Alhambry v španielskej Granade. Cestovať začal počas vysokej školy. Najprv program Work and Travel v USA, neskôr aj vďaka dobrovoľníckym a študijným pobytom po Európe. Potom sa vydal do Južnej Ameriky, kde strávil 15 mesiacov. O svojej ceste napísal cestopis „Na juhoamerickej vlne“. Od mája 2011 strávil necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom subkontinente, ktoré opisuje v cestopisoch „Hodvábny vietor“ a „Farebný svet“.Poslednou dlhšou cestou bolo 4 mesačné putovanie po Indonézii a Papuy-Novej Guiney v lete 2015, o ktorej si môžete prečítať v cestopise „Papuánske srdce“. Precestoval cez 60 krajín, dvakrát sa dostal do výšky 6000 metrov nad morom a organizuje cestovateľský festival Cestou necestou.


01.03.2017, Michal Knitl


Sem vložte diskusní příspěvek.


 
 +   = 
*napište slovy, kolik je pět plus pět
 
* - antispamový filtr není vyžadován u registrovaných přispěvatelů
 

CESTOVATELSKÝ TWEET

Není čas ztrácet čas.
Sponzorováno