HedvabnaStezka.cz SvetBehu.cz Pohora.cz SvetOutdooru.cz TuleniPasy.cz Festival OBZORY Pádler.cz Expediční kamera SNOW Film fest Klub cestovatelů Praha/Brno

POSLEDNÍ DISKUSE

Osmý div světa? Libanonský Baalbek!

Osmý div světa? Libanonský Baalbek!

Sněhem pokryté hory, nádherné pláže, historická města a orientální nádech. To všechno má Libanon. Nejvíc mu ale můžeme závidět bývalé římské město Baalbek.



Niektorí vravia, že Libanon má všetko, na čo si zmyslí. Nádherné hory, ktoré sú počas zimy zasnežené a ľudia sa sem chodia lyžovať, dlhépiesočné pláže na brehu Stredozemného mora, križiacke hrady ako majáky minulosti, moderné mestá s nočnými klubmi, mestá dýchajúce orientálnou atmosférou minulých storočí a  pamiatky, ktoré môžu súperiť s najkrajšími divmi starovekého sveta. Rímsky Baalbek na severe krajiny by o tom vedel porozprávať niekoľko príbehov.


ChrličeChrliče

Kámen těhotných ženKámen těhotných žen

Zahalené návštěvnice BaalbekuZahalené návštěvnice Baalbeku

 

 

Prohlédněte si další fotgrafie k článku...


Kameň tehotných žien

Málokto si uvedomí, že Libanon je štyri krát menšou krajinou ako Slovensko a preto tam nikde nie je ďaleko. Z Bejrútu trvá cesta do Baalbeku, najslávnejšej pamiatky celej krajiny, len zhruba tri hodinky. Krajina sa vlní zo strany na stranu a vysoké kopce padajú nadol do údolia Biká. Jeho meno kedysi vyvolávalo strach nielen u zahraničných návštevníkov, ale aj medzi domácimi. Bolo synonymom násilia a únosov, ale tie časy sú našťastie preč, hoci ani dnes by sa človek nemal zatúlať tam kam nemá.

Vchod do Baalbeku má orientálny ráz. Hlavná ulica je plná ľudí a po oboch stranách posedávajú ľudia pred obchodmi či v kaviarňach a na konci sa dvíhajú pamätníky minulosti. Baalbek sa pýši tým, že sa tu nachádza najväčší opracovaný kameň na svete. Je mimo centra a preto sa tu oplatí zastaviť skôr než sa človek vydá medzi staroveké ruiny.

Kameň Hadžar al-Hubla, respektíve „Kameň tehotných žien“ ako znie jeho preklad, je 21,5 metrov dlhý kamenný kváder uložený pod vŕškom šejka Abdulláha. Odtiaľto brali už starí Rimania stavebný kameň na svoje chrámy. Tento si pripravili, avšak história to chcela tak, aby tu naveky zostal. Podľa miestnej povesti ku kameňu prichádzajú ženy s túžbou mať dieťa a jeden jediný dotyk má priniesť šťastie a zdravie dieťaťa.

Interiér svatyně Sajda Chawla

 

Niektorí hovoria, že sa tu dokonca tehotné ženy spúšťali z najvyššieho bodu až na zem, hoci keď sa človek na kameň pozerá, len ťažko si to predstaví. V malom obchodíku navarili mini poháriky silnej kávy a pri jej popíjaní si určite každý predstavuje ako budú vyzerať ruiny Baalbeku za ktorými sa každú chvíľku vydá. Život na ulici plynie po svojom tak ako si to každodenná rutina vyžaduje. Muži opekajú na grile masové kebaby, chlapci na motorkách rozvážajú tovar a konzervatívne oblečené ženy čo to nakupujú. Pred centrom stojí nádherná, tyrkysovo modrá mešita Sajda Chawla, kde je pochovaná dcéra Imáma Husejna, vnuka proroka Mohammeda. Je pútnickým miestom pre všetkých šíitov a svojim výzorom pripomína iránske svätyne.

Starovek za bránou

Vonku, ešte pred tým ako návštevník začne stúpať kamennými schodmi cez monumentálnu bránu Propylaje, za ktorou sa odkrýva zabudnutý svet starovekého Ríma, stoja ruiny Venušinho chrámu. Má smolu, že neleží v hlavnom areáli pretože ho mnoho ľudí obíde bez povšimnutia, pritom svojou prítomnosťou púta pozornosť už takmer 1800 rokov. S tajomným kultom Venuše sa často krát spomínajú zaujímavé stretnutia na ktorých podľa dobových zdrojov nemali chýbať ani tzv. chrámové prostitútky.

Vonku na malom vydláždenom námestí sa snaží dosiahnuť nebo neveľký cédrový strom. Tento symbol Libanonu je dnes v krajine vzácnosťou a skôr ako naživo ho človek stretne na všadeprítomnej vlajke. Samozrejme existujú prírodné rezervácie plné týchto zaujímavých stromov, ale kedysi mal byť nimi Libanon doslova posiaty. Holt, stavba lodí z kvalitného cédrového dreva si za storočia vyžiadala svoju krutú daň.

Schody sa rozutekali smerom nahor, kde pokojne odpočíva polorozpadnuté stĺporadie. Po vzore Atén tu miestni architekti vybudovali Propylaje, ktoré mali očariť každého starovekého návštevníka. Vtedajší ľudia priveľmi dbali na to, aby sa ukázali pred svetom a bola v nich silno zakorenená súťaživosť.

Muži na ulici grilují kebab

 

Každá stavba, každé mesto či chrám mal byť krajším ako ich predchodcovia. Keby sme tadiaľto kráčali pred dve tisíc rokmi nad hlavou by sme mali nádherný zdobený strop z cédrového dreva a tieň by vytvárali granitové stĺpy privezené z južného Egypta. Po dreve nie je ani stopy, zato však strop nahradilo samotné nebo s bielymi oblakmi. Pozornosť dnes upútajú aj úzke strieľne vysoko nad pôvodnými rímskymi múrmi. V časoch križiackych výprav sa Baalbek premenil na obrovskú Citadelu a s to si vyžiadalo aj niekoľko architektonických zásahov.

Obetovanie bohom

Voľné priestranstvo plné napadaného kameňa a oltárikov s vyrytými menami ľudí a bohov slúžilo ako vstupná sála. Jupiterova svätyňa za ktorou všetci do Baalbeku prichádzali mala v starovekom svete tak významné meno, že niekedy praskalo miesto vo švíkoch. Tu rozdeľovali návštevníkov do dvoch smerov, ktorými sa dostali na nádvorie svätyne, aby mohli ísť svojmu božstvu obetovať.

Jeho šesťuholníkový pôdorys neskôr poslúžil ako základ pre kostol. V šiestom storočí, keď začala byzantská ríša preberať oblasť do svojich rúk sa veľa pohanských stavieb premenilo na funkčné svätostánky novej viery. Veľké nádvorie, ktoré sa objaví za ruinami je vyplnené obrovským oltárom. Obyčajní ľudia nikdy nemohli vstúpiť do chrámu, pretože podľa vtedajších predstáv to bol príbytok samotného Boha.

Ľudia, ktorí prinášali obetu sa dostali k oltáru, kde mohli za pomoci kňazov obetovať a zavďačiť sa tak Jupiterovi, ktorí držal nad nimi, ako aj nad celou ríšou svoju ochrannú ruku. Dookola stálo 84 slaboružových granitových stĺpov a hlavy medúz či tritóny vytesané do kameňa nájdeme ešte aj dnes.

Čtěte také o libanonském jídle nebo jeskyni, kde zavírali duševně choré.

Celý priestor pôsobí ako zrkadlo, pretože ľavá aj pravá strana sú si viac než podobné. V oboch stoja prázdne vodné nádrže kam sa pocestní prišli rituálne očistiť a až potom mohli pristúpiť k oltárom. V časoch náboženských sviatkov tu musela tiecť krv potokom či dokonca riekou, pretože každý chcel obetovať zviera a tých za deň mohli utratiť na tisíce. Oltárom dokonca prechádzali dômyselne vytesané cestičky, ktoré hustú červenú tekutinu odvádzali preč a tá sa mohla vzápätí vpíjať do zeme. Krása rímskych ornamentov stále navodzuje atmosféru obrovskej ríše, ktorá zo siedmych povestných pahorkov ovládla vtedajší známy svet.

Pod najvyššími stĺpmi staroveku

Pár výškových metrov nad oltárom stoja vysokánske stĺpy patriace Jupiterovi. Tu sa kedysi rozprestieral jeden z najväčších chrámov starovekého sveta, ktorý meral po dĺžke okolo 90 metrov. Odtiaľto z monumentálneho piedestálu mal Jupiter výhľad na celé okolie a mohol si premerať každého, kto sa mu prišiel pokloniť. Stĺpov dnes stojí už len 6 z pôvodných 54, ale aj tak dokážu každého doviesť k údivu nad vtedajšími staviteľmi.

Ruiny Venušina chrámu

 

Veď sa pozerám na najvyššie stĺpy sveta, ktorý mal hlavné mesto v Ríme. Ich výška 22,9 metra možno dnešným ľuďom nepríde ako niečo obdivuhodné, hoci pre Rimanov muselo ísť takmer o div sveta. Chrám postavili na mieste, ktoré sa už dávno pred ich príchodom tešilo priazni bohov. Už pred tromi tisíckami rokov tu oslavovali boha Baala, po ktorom má dnešné mesto názov.

Miesto si nezvolili náhodou, pretože sa tu nachádzajú vodné pramene a táto číra tekutina má dodnes na Blízkom Východe miestami cenu zlata. Kamene, ktoré tu hrdo stoja si možno ešte vedia vybaviť tváre veľkých dobyvateľov, hoci chrám ako ho poznáme dnes sa začal stavať okolo roku 60 pr. Kr a o 120 rokov ho mohli vyhlásiť za hotový. Zastavil sa tu aj Alexander Veľký na svojej expedícii a do histórie mesta sa zapísal veľkými písmenami ako muž, ktorý zmenil jeho meno na „Slnečné mesto“ alebo Heliopolis.

Až Rimania mu prinavrátili jeho dnešný názov Baalbek, teda mesto boha Baala. Aj časť chrámu poslúžila v stredoveku ako nedobytné opevnenie. Hneď za hradbami je niekoľko metrov hlboká priekopa, ktorá nikomu nedovolila priblížiť sa. Za ňou sa rozbieha severná časť úrodného údolia Biká a to sa končí až na úpätí nádherných libanonských hôr. Tie si ešte aj koncom apríla držia na svojich vrcholkoch snehovú pokrývku a dodávajú tak Baalbeku, ale aj Jupiterovmu chrámu príťažlivú prírodnú kulisu. Dole pod chrámom sa povaľujú obrovské kusy kameňa, ktoré kedysi zdobili architrávy, stĺpy alebo strechu samotného chrámu. Medzi najkrajšie patria chrliče vody s tvárou leva. Prúdy dažďovej vody alebo roztopený sneh im vytekali priamo z hrôzostrašnej papule.

Chrám s korunou krásy

Človek by mohol čakať, že Jupiterov chrám bude najkrajším dielom celého starovekého mesta, avšak to by sa mýlil. Korunu víťaza v súťaži krásy má na svojej hlave Bakchus, boh vína a bujarej zábavy. Nie je to len subjektívny vnem hociktorého návštevníka, ale chrám boha Bakcha bol dokonca vyhlásený za jeden z najlepšie zachovaných chrámov staroveku. Paradoxom je, že mu prischlo meno boha vína, hoci nálezy napovedajú, že tu mala sídliť Venuša alebo ešte pred ňou fénicka bohyňa Aštarté.

K vínu sa však priklonila tradícia vďaka nádhernej výzdobe pozostávajúcej z vinnej révy či makovíc. Bakchov chrám leží v tieni Jupiterovho chrámu už viac než 1850 rokov. Neďaleko neho dokonca počas islamského obdobia vybudovali moslimovia svoju mešitu, ale ako čas ukázal, tak staroveké stavby boli omnoho trvácnejšie.

Stĺpy chrámu dodnes obiehajú celú stavbu dookola a hoci aj z nej popadali na zem ťažké kamenné trámy, stále si drží svoju nádhernú atmosféru. Miestni ho zvykli volať „malý chrám“ v porovnaní s Jupiterovou svätyňou, ale v skutočnosti bol dokonca väčší ako slávny Parthenon na aténskej Akropole. Dnu sa vstúpi cez vysokú kamennú bránu ozdobenú rímskym orlom. Po dvoch tisícročiach sa tak môžem prechádzať miestami, kam mali bežní ľudia zakázaný vstup.

Naznačené polostĺpy sa zarezávajú do stien a reliéfy vdýchli život aj inak chladnému priestoru. Tabuľka v arabskom písme hovorí, že sa tu v roku 1898 zastavil aj nemecký cisár Wilhelm II. a očarený tým čo okolo seba videl, venoval peniaze na obnovu pamiatok. Baalbek si od staroveku toho vytrpel viac než dosť. S príchodom kresťanstva sa chrámy zničili alebo premenili na baziliky, Arabi ich zmenili na Citadelu a dobyvateľ Tamerlán sa ich snažil pretvoriť na nič nehovoriace kamene. Aby toho nebolo málo, minimálne päť krát sa pod Baalbekom zatriasla zem a dokonala dielo skazy. Možno by bol dnes Wilhelm II. prekvapený ako sa miesto, ktoré poznal pozviechalo a zmenilo za sto rokov. Medzi popadanými stĺpmi sa dá posedieť a bez slov si vychutnať pohľad na zasnežené kopce a vysoké stĺpy. Napokon sa rozlúčiť s reliéfom Kleopatry s hadom a zmiznúť v tmavej chodbe miestneho múzea.


18.03.2013, Tomáš Kubuš


Sem vložte diskusní příspěvek.


 
 +   = 
*napište slovy, kolik je pět plus pět
 
* - antispamový filtr není vyžadován u registrovaných přispěvatelů
 

CESTOVATELSKÝ TWEET

Cesta je cíl...

NAJDI SI ČLÁNKY V OKOLÍ

Sponzorováno