Blízkovýchodne dobrodružstvo III. – Petra (deň druhý)

Blízkovýchodne dobrodružstvo III. – Petra (deň druhý)

Zvolávanie muezzína z neďalekej mešity ma nezobudilo. To robí až nastavený budík. Schádzame dolu na raňajky. Na stole už čakajú syry, vajcia, maslo, džemy a arabské placky. Aspoň niečo kým opäť vyrazíme objavovať skryté krásy Petry. Otvárajú ju už o šiestej ráno. My prichádzame hodinu po otvorení, no vonku sa tvoria fronty pretože predajňa lístkov je otvorená až neskôr. S lístkom v ruke ich len obchádzame a vstupujeme do areálu.

Kráčame známou cestou okolo Hrobky Obeliskov až k Siqu. Celá úzka ulička je takto zrána ponorená do príjemného chladivého tieňa. Vynára sa pokladnica. Síce som tento moment zažil už včera, nedá mi ho neobdivovať aj dnes. Niečo tak očarujúce sa proste nedá prehliadnuť. Pred pokladnicou som zostal prekvapený. Je to tu úplne vyľudnené. Kam sa podeli všetci turisti? Čakal som že z rána tu bude plno. Toto zistenie ma náramne potešilo. Vyzerá to, akoby celá Petra patrila nám.

Velký chrám

Včera sme zdolali oblasť kopcu Jebel al-Madhbah a na dnes sme si vymysleli pochod až ku kláštoru Ed-Deir na kopci Umm-al-Biyara. Cestou nás čaká, ale ešte veľa iných zaujímavosti. Popri ceste sa tiahnu pôsobivé ruiny kolonády. Priamo za ňou stojí obrovský chrám. Nahor vedie schodisko (propylae). Všetko čo sa dá vidieť dnes sa dá zhrnúť do niekoľkých stien a stĺpov. Práve hlavice stĺpov by som spomenul, pretože sú nádherné. Majú buď tvár levej alebo slonej hlavy. Nikdy predtým som také nevidel. Kúsok od chrámu leží križiacka pevnosť Al-Habees a Qasr al-Bint, ktorý predstavuje ďalší z Nabatejských chrámov. Nieje isté komu bol zasvätený, ale najčastejšie sa v súvislosti s ním skloňuje meno boha Dušara, pána kopcov, stotožneného s gréckym Diom.

Cesta k Ed-Deir

Malé múzeum otvára až o deviatej, takže sa v ňom zastavíme na spiatočnej ceste. Za múzeom začína prvé stúpanie ku kláštoru Ed-Deir. V sprievodcoch píšu samé „povzbudivé“ veci: „po vyšliapaní800 schodov vedúcich k Ed-Deir…“ alebo „hodinové lezenie po schodoch medzi skalami…“. Nevadí, vyskúšať to predsa musíme! Prírodná scenéria okolo nás je úžasná. Vysoké skalnaté bralá rôznych tvarov sa striedajú s pestrofarebnými kameňmi, pričom sa sem-tam v tejto nehostinnej krajine objaví strom. Na začiatku sa skrýva Levia hrobka. Jej meno je odvodené od dvoch sôch levov strážiacich vstup.

Odvoz muliciach až hore niekoľko krát odmietame a šliapeme po vlastných. Šliapanie nemá konca. Domáci Beduíni sa prebúdzajú a začínajú rozkladať svoje suveníry. Beduínska rodinka si pod menším skalným previsom varí kávu a zahryzujú ju arabskými plackami. V nohách už je cítiť včerajšia Petra aj predvčerajší kopcovitý Ammán. Čím sme bližšie k vrcholu tým sú nohy ťažšie a ťažšie. Sadáme si v tieni, popíjame vodu a našiel som si plochý kameň na ktorom by sa dobre aj spalo. Po hodine sme konečne hore.

Kláštor Ed-Deir

Kláštor Ed-Deir je nádherný a až príliš podobný pokladnici Al-Khazneh. Hore sme úplne sami. Spoza kopca sa vynára stádo kôz. Len tak si tu pobehujú a voľne sa pasú. Ed-Deir si obzeráme z každej strany a aj z malej provizórnej vyhliadky. Slovo „kláštor“ je mierne zavádzajúce pretože táto stavba predstavuje chrám pravdepodobne zasvätený Nabatejskému kráľovi Obodasovi I., ktorý bol po smrti prehlásený za boha. Slnko už poriadne začína pripekať. Dolu sa zlieza o mnoho lepšie a aj rýchlejšie. Pri spiatočnej ceste dokonca stretávame štyroch Talianov, ktorí s nami išli rovnakým busom z Ammánu.

Pri ceste sedí pod strieškou stará Beduínka s malým dieťaťom na rukách. Hneď ako nás spozorovala nás volá aby sme si oddýchli a dali čaj. Predáva suveníry ako všetci ostatní a tak nám ich chce ukázať. Sedím v tieni na malom koberčeku a popíjam neuveriteľne sladký čaj. Je však výborný a osviežujúci. Beduíni sú naozaj príjemný ľudia. Múzeum nieje veľké a ukrýva len pár nálezov. Vo vitrínach je maľovaná a nemaľovaná Nabatejská keramika, terakotové figúrky, mince a niekoľko kamenných reliéfov.

Medzi ruinami stretávame včerajšieho Beduína. Ešte si nás pamätá a na diaľku nám kýva. Okolo chrámu okrídlených levov vedie cesta ku kráľovským hrobkám vytesaným na úpätí kopca Jebel al-Khubtha. Prichádzame ku hrobkám a ďalšia Beduínka ma zlanárila na čaj. Niekedy sa naozaj nedá odolať. Sedím, popíjam čaj a do toho mi rozpráva o každom náramku či náhrdelníku ktorý tu visí. Sú naozaj pekné, ale ja neviem čo by som s nimi robil. Hrobky stoja vytesané v skalách jedna vedľa druhej. Najviac zo všetkých sa mi páči Urnová hrobka, do ktorej sa dá vojsť aj dovnútra. Dve vedľajšie hrobky sú trochu poničené eróziou, ale sú stále fascinujúce. Stúpame do kopca aby sme si pozreli aj zvyšné hrobky. Starý beduín predáva dýky, „pravé“ mince a ako hovorí aj „originálne“ malé lampy nájdené v Petre. Najzaujímavejšie na tom je asi to, že má viacej lámp ako v samotnom múzeu.

Na úplný koniec si nechávame červenkasté divadlo. Jeho pôvod siaha do helenistického obdobia, ale za vlády Rimanov bolo prerobené do dnešnej podoby. Tu sa naša dvojdňová púť nádhernou Petrou chýli ku koncu. Sadáme si pri fľaške ľadovo vychladenej vody. Z úzkeho Siqu si vychutnávam posledný pohľad na pokladnicu. Právom sa môže pýšiť titulom „novodobý div sveta“. Zo slnka sme už celkom uťahaní. Ani dnes neklesala teplota pod 35°C a rozpálené kamene tomu len pridávali. Posledné 2 kilometre vedúce po slnku sa už skoro plazím.

Na izbe si doprajem zaslúžený oddych so sprchou. Keď je takto teplo ani sa moc nechce jesť. Sú už skoro štyri hodiny a ja mám za sebou iba banán. Navečer ideme hore do mestečka Wadi Musa. Predstava šliapania dvoch kilometrov do kopca nás natoľko desí, že si za 2 JOD berieme taxík priamo na autobusovú stanicu. Zabijeme tak dve muchy jednou ranou, pretože chceme zistiť ako to je zajtra skoro ráno s autobusmi do Ammánu. Prvý odchádza o šiestej, čo znamená len jediné = skoré vstávanie.

Wadi Musa

Túlame sa mestečkom a jeho uličkami. Úloha č.1 je splnená, teraz nás čaká úloha č.2. Je celkom lebo chceme nájsť niečo na jedenie. Dávam si šošovicovú polievku a shwarmu, typický pokrm pre oblasť Blízkeho Východu. Na placke je kopa baranieho mäsa s troškou rajčín a vňate. Niektoré kúsky mäsa sú tak húževnaté až strácajú chuť. No čo, chcel som ju vyskúšať, vyskúšal som a nabudúce si vyberiem niečo iné. V obchodíkoch kupujeme na izbu vodu a nejaké plechovky. Idem ešte kúpiť arabské placky priamo do pekárne. Chvíľu len stojí a pozerám čo sa deje. Z druhého poschodia padá dolu každých 30 sekúnd čerstvý voňavý chleba. Je ich tu už taká kopa, že padajú na zem, ale nikomu to nevadí. Obrovská arabská placka stojí 0,20 JOD. Je tak čerstvá a horúca až som sa takmer popálil. Dolu z mestečka sa už ide fajn. Na izbe pomaly balíme veci a zajtra sa posúvame opäť ďalej…

Přidej svou zkušenost nebo doplň informace

Odpovídáte na komentář:

Články v okolí